Domáce Komentáre a názory

Komentár Jakuba Nedobu: Ako sa Milan Lasica mýlil o NATO a Rusku

BRATISLAVA – Ako študent vysokej školy som rád čítal fejtóny Milana Lasicu, takzvané bodky. Tie vychádzali od začiatku milénia, a to celé desaťročie v časopisoch Týždeň a predtým Domino Fórum (nakoniec vyšli aj v troch knižných zbierkach). Súhlasil som s životnými či politickými postojmi Lasicu a so záujmom som hltal jeho skúsenosti z čias dávno bývalých. V roku 2002 si však dovolil jednu smelú prognózu a to, že do NATO nakoniec vstúpi aj Rusko.

Milan Lasica vtedy doslovne napísal:

„Stačí si predstaviť, koľko je pod ochranným dáždnikom NATO komunistov. Z Poľska, Maďarska, Česka a teraz aj Slovenska. Onedlho budú v NATO všetci. Ak sa tam dostane Rusko, a myslím, že skôr či neskôr k tomu dôjde, tak potom bude definitívne jasné, že tento pakt, ktorý vznikol, aby bránil demokraciu proti komunizmu, bude teraz brániť demokraciu proti novému nebezpečenstvu.

Našiel sa nový nepriateľ. Sám ho neviem pomenovať. Východ? To je akési približné. Islam? To sa mi zdá dosť ale naozaj dosť nepresné. Terorizmus? Aký? Pravdepodobne akýkoľvek. Je nad slnko jasnejšie, že hodnoty západnej civilizácie – demokracia, modernizmus, kresťanstvo, kapitalizmus – sú opäť, ako už koľkokrát, predmetom nenávisti. Komplikované je, že tieto symboly vášnivo neznášajú aj húfy tých, čo k tejto civilizácii patria“.

Na tento text som si spomenul začiatkom minulého týždňa, keď sme si pripomínali šestnáste výročie teroristických útokov z 11. septembra. Celkom určite išlo o najdôležitejšie a najzlomovejšiu udalosť v moderných (tých najmodernejších) svetových dejinách. Bol to obrovský zlom v smerovaní sveta, ktoré bolo nastavené v roku 1989, po páde východného bloku. A Milan Lasica tento text napísal rok po útokoch. Dnes je možno až úsmevné si čítať ako veril, že Rusko raz bude členom NATO. No vtedajšou optikou to až také nereálne nebolo.

Okolo 11. septembra totiž vzniklo množstvo konšpiračných teórií, ktorým dodnes verí značná časť svetovej populácie. Avšak v roku 2001 to tak nebolo. Rusko nielenže nespochybnilo, že útoky naozaj vykonala Al-Káida, ale aj okamžite poskytlo Spojeným štátom sústrasť a posvätilo ich následnú tzv. „vojnu proti terorizmu“. Vtedy ešte len krátko vládnuci prezident Putin by asi len ťažko ruskému obyvateľstvu vysvetľoval, že Američania si útok zinscenovali sami a že neútočili mierumilovní moslimovia, keď samotné Rusko bolo vtedy (a aj roky potom) sužované islamským terorizmom v podaní Čečencov.

Niet sa čo čudovať, že v roku 2001 tak prišlo k historickému zmiereniu USA a Ruska. A dochádzalo k nemu už aj pred útokmi, keď sám Putin v nedávnej sérii rozhovor s Oliverom Stoneom priznal, že mu koncom roka 2000 vtedajší prezident Clinton na návšteve Moskvy formálne ponúkol členstvo v NATO. Bolo to skôr humorná vsuvka na spoločnom stretnutí, ale ešte pred desiatimi rokmi by bolo aj to nepredstaviteľné.

USA a Rusko tak v tom období zbližoval nielen spoločný problém spočívajúci v islamskom terorizme, ale aj Putinove zrejme úprimné odhodlanie priblížiť sa demokracii západného typu. Nešlo len o oživenie krvácajúcej ekonomiky po premrhaných porevolučných rokoch v podobe vlády alkoholika Jeľcina (situácia bola neudržateľná, dokonca aj keď pred kamerami abdikoval a odovzdával moc Putinovi, tak bol na mol opitý). Dnes totiž aj slovenskí priaznivci Putina považujú Rusko za protipól k skazenému a nemorálnemu Západu.

V súčasnosti je v Rusku propagácia homosexuality zakázaná, no na začiatku milénia hralo Putinovi na narodeninách známe spevácke duo T.A.T.U., ktoré sa preslávilo simulovaním lesbického vzťahu. Ruský prezident využíval všetky dostupné prostriedky, aby sa Západu zalíškal a presvedčil ho, že chce byť jeho súčasťou. A taktiež, že chce byť demokrat.

V roku 2008 sa tak nesnažil ohnúť ústavu a po dvoch funkčných obdobiach, ôsmich rokoch, odovzdal moc. Rusi si síce za prezidenta zvolili toho, na koho prstom ukázal – dovtedy nie príliš známeho Dmitrija Medvedeva. No, už to bolo pre mnohých kritických západných novinárov prekvapivé, že Putin moc reálne odovzdal a porúčal sa na slabšiu pozíciu premiéra. Nasledujúce štyri roky hrali Rusi hru, ktorú Západ spapal aj s navijákom.

Na kritiku, že Medvedev v skutočnosti krajinu nevedie, ale mužom číslo jedna je stále Putin, odpovedali šarádou, kde postavili Putina a Medvedeva do pomyselného sporu. Medvedev sa javil ako modernejší a liberálnejší líder a Západ tlieskal. Keď sa blížili prezidentské voľby v roku 2012, začali sa objavovať informácie, že dvaja najmocnejší muži Ruska majú nezhody a vo voľbách sa postavia proti sebe. Západ sa radoval. V najväčšej krajine sveta tak mohli byť konečne voľby, ktoré by pri popularite oboch lídrov nemali vopred jasný výsledok (hoci Putin bol médiami favorizovaný). A je jasné, koho by Západ vo voľbách podporil.

No pár mesiacov pred voľbami Medvedev všetkým otvoril oči. Navrhol ako prezidentského kandidáta vládnej strany Jednotné Rusko svojho predchodcu Putina. Ten to prijal a na oplátku odporučil Medvedeva ako lídra do parlamentných volieb. Svoje pozície si tak opäť vymenili. Nehovoriac o tom, že počas Medvedevovho vládnutia sa ústava napokon menila a volebné obdobie prezidenta sa predĺžilo zo štyroch na šesť rokov (maximum sú dve volebné obdobia). Putin, zvolený v roku 2012 tak môže byť prezidentom až do roku 2024, čo sa zrejme aj stane. Hra na demokraciu sa skončila.

Západ sa snažil svoje sklamanie skryť, bezprostredne po avizovanom rozdelení rolí medzi Putinom a Medvedevom aj USA deklarovali, že je jedno, kto bude prezidentom Ruska, dôležité je pokračovanie oteplenia vzájomných vzťahov. Hoci všetci vedeli, že za predošlého vládnutia Putina prišli o život či už novinárka Politkovská, agent FSB Litvinenko či dlhoročne zabásnutý nepohodlný podnikateľ Chodorkovskij. No západniarska hra na aspoň prímerie s Putinom trvala až do roku 2014.

Zdalo sa, že práve v roku 2014 sa chce Putin opäť zalíškať Západu. Zimná olympiáda v Soči mala byť veľkým propagandistickým ťahom, Putin ako gesto voči svojim partnerom prepustil z väzenia Chodorkovského (nikto nepochyboval, že on má tu moc). No práve olympiáda započala rozkmotrenie  Ruska a Západu. Prakticky súbežne s ňou sa začala anexia Krymu. Ukrajinskí športovci verejne zvažovali odchod z hier. No už žiadne gestá neboli potrebné. Putin sa už nepotreboval podlizovať Západu. Rekordné miliardy utratené na organizáciu hier nemali znamenať votretie sa do priazne Amerike a jej spojencom, ale na demonštráciu vlastnej moci. Od anexie Krymu a následnej vojny na Donbase sú Rusko a Západ (v podobe NATO a EÚ) opäť oficiálnymi nepriateľmi.

Otázne je, prečo si Putin vybral túto cestu. Podľa ekonómov má Rusko také nerastné bohatstvo, že by mohlo mať ekonomickú úroveň ako v Nórsku – a s tým by sa už demokracia ľahko budovala. Namiesto toho má Rusko horšiu životnú úroveň ako Slovensko. Vyzerá to tak, že keď Putin videl, že z Ruska nevybuduje ekonomickú mocnosť, tak z neho spravil mocnosť vojenskú. Podarilo sa to pomerne rýchlo – v roku 2008 mala zastaralá ruská armáda problém s maličkým Gruzínskom, dnes sa zrejme Rusom nemôžu vojensky rovnať všetky členské štáty EÚ dokopy (bez Ameriky). Humorné je, ako slovenskí priaznivci obhajujú Putina – že USA dávajú na armádu ešte viac ako Rusko. No na zamyslenie stojí fakt, že Američania naozaj investujú porovnateľnú sumu do armády, no majú viac ako desaťnásobne väčšiu ekonomiku.

Dnes to vyzerá, že predpoveď Milana Lasicu sa tak skoro nenaplní. Rusko nie je súčasťou NATO a ani Západu. Pritom ten nový spoločný nepriateľ sa tak rozvinul, že to pred pätnástimi rokmi maestro Lasica ani nepredpokladal. Daeš ešte pred rokom až dvomi desil celý svet a je len na zaplakanie, že Západ a Rusko proti nemu nestáli bok po boku. Je to o to smutnejšie, keďže Rusi, Američania a Európania majú podobný životný štýl, čo sa o ozajstnom nepriateľovi povedať nedá.

Jakub Nedoba, Foto: archív autora

Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli