Komentáre a názory

Komentár Ivo Samson: Udržia Čína a Rusko stabilitu sveta?

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

Nebudeme si nič nahovárať, aj keď sa to mnohým z nás nepáči. USAfašisti, júesesesáci – a netreba vymenúvať ďalšie nadávky jedincov frustrovaných zlyhaním rôznych foriem socializmu – akú takú stabilitu sveta zatiaľ držia. USÁci vydržiavajú cca 150 vojenských základní vo svete. Vrátane Európy. Rusi sa dnes opäť pokúšajú udržať si pozície na Strednom východe. Ibaže medzi nami žijú stále potomkovia rodičov alebo dokonca prarodičov, ktorí zažili azda tú najhoršiu vojnu v dejinách.

 

Historici niekedy za najničivejšiu vojnu radi označujú tú „Tridsaťročnú“ zo 17. storočia, v ktorej zmizla z etnogeografie Strednej Európy štvrtina (podľa iných až tretina) ľudí. Ale na tú smutnú epochu si my, naši rodičia alebo prarodičia už veľmi nepamätáme. Iba tak z lacného literárneho žánru, akým je historický román. A ono radšej nie je na čo spomínať. 

V centre pozornosti najrôznejších geopolitických a geostrategických analytikov sú teraz, v prvej pätine 21. storočia (západný kalendár) dve veľké ríše: Rusko a Čína. Tá prvá krajina je jednoznačne posledná koloniálna veľmoc, tá druhá – Ríša stredu – sa nechá naopak rada klasifikovať ako obeť európskeho kolonializmu. Obe tieto obrovské krajiny čelia hrozbe dezintegrácie. Rusko drží na uzde Kaukaz a východné regióny vôbec, Čína zasa svoje dve vzdorovité a obrovské provincie – ujgurskú a tibetskú. „My“ sme tu v tzv. stredovýchodnej Európe vo zdraví prežili kolaps sovietskeho bloku a rozpad Československa (pre iných Česko-Slovenska), ale to bola rozprávková prechádzka ružovým sadom. Bývalý (dnes už dávno nebohý) minister zahraničných vecí ČSFR, Jiři Dienstbier raz na konferencii v bratislavskom hoteli Danube odpovedal na otázku, prečo sa (otázka padla zo strany autora tohto príspevku) Československo rozpadlo humorným konštatovaním, ktoré parafrázujem: Viete, Česi aj Slováci vedia, že keď sa strieľa, tak to bolí. Neviem, či to bolo vyjadrenie pochvaly alebo novoveká rezignácia na dejiny prefíkanosti.

Môžeme len smutne a sebakriticky reflektovať, že rozpad takej nemravnosti ako európska kolonizácia, za sebou priniesla chaos a vojny. Rusko a Čína si svoje sporné územia, demokracia nedemokracia, budú držať. Západný svet – a to je prosím dnes už len pätina svetovej populácie – tak trocha vytriezvel z Arabskej jari. Západná pýcha, že demokracia sa dá exportovať do niekdajšieho tretieho sveta, narazila ako kosa na kameň. Demokracia sa potkla s tisícročnými tradíciami, náboženstvami, kultúrami, predsudkami. Demokracia je dar a je nutné vedieť, ako s ňou zaobchádzať. Je to veľmi krehká a neistá vec, preto kole oči nostalgikom bývalého režimu. Zoči voči korupčným aféram na Slovensku je možné smelo tvrdiť, že demokracia je v ohrození aj v bývalej a dnes údajne „okcidentalizovanej“ východnej Európe. Čína a Rusko už nie sú totalitné štáty. Korupcia v týchto dvoch štátoch kvitne takmer tak, ako za „totáča“ a ekonomický „kapitalizmus“ tam zvíťazil na celej čiare. Obe krajiny sa dajú dnes označiť za autoritatívne a platí tam tichá dohoda medzi režimom a „ľudom“: Vy nás necháte kradnúť, nás nechajte vládnuť, niečo vám ostane. Pre západný svet je to kompromis, ktorý Brusel či Washington pokrytecky akceptoval. Vie si niekto predstaviť, ako by svet vyzeral po rozpade oboch týchto impérií? Lepšie bude radšej nerozmýšľať a vyhnúť sa dileme.      

*Autor je bezpečnostný analytik.