Úsilie „byť viac ako ostatní“ motivovalo ľudí už v dávnej histórii. Vytvorila sa pyramída barónov, grófov, kniežat, arcikniežat a pod. Na základe vzdelania patrili do vyššej vrstvy aj kňazi a cirkevní hodnostári, ktorí boli ešte donedávna na mnohých dedinách jedinými absolventmi vysokoškolského štúdia.
Prvá ČSR šľachtické tituly zrušila, no potreba odlíšiť sa priniesla plejádu radcov (štátnych, legačných, komorných, tajných…), generálnych sekretárov, prezidentov a iných nositeľov všakovakých titulov.
Po „víťazstve pracujúceho ľudu“ sa odlišnosti netrpeli a tituly sa zrušili. Absolventi vysokých škôl sa označovali ako promovaní odborníci so skratkou svojho skomoleného titulu za menom. Komicky v tejto súvislosti pôsobil napríklad titul „promovaný detský lekár“, v skratke PRDEL (vyzeralo to napríklad takto: Ján Novák, pr.de.l.). Titul „Ing.“ nahradila verzia „inž.“ vyjadrujúca zomknutosť robotníckej triedy a pracujúcej technickej inteligencie. Keďže ľudia nechceli chodiť k promovaným lekárom a dožadovali sa „naozajstných doktorov“, súdruhovia museli doktorské tituly niektorým profesiám vrátiť.
Po novembri 1989 sa istý čas zdalo, že tituly nie sú tým, čo by posilňovalo egá ambicióznych jednotlivcov. Fialové sako, biele ponožky, mobilný telefón veľkosti a tvaru tehly či kľúče od terénneho Mercedesu na stole sa istý čas zdali dostatočným symbolom úspechu a postavenia v spoločnosti. Ako rástol počet „úspešných“ podnikateľov, tak sa ukazovalo, že ako symbol úspechu už nepostačujú veci, ktoré sa jednoducho „dajú kúpiť“. A na scénu opäť prišli tituly. Keď si pozrieme registre podnikateľov, kandidátske listiny politických strán, zoznamy funkcionárov a pod. zistíme, že výskyt bakalárov, magistrov, doktorov (malých aj veľkých), inžinierov, docentov, profesorov (riadnych, mimoriadnych, či hosťujúcich) je akýsi hojný. A čoraz viac silnie presvedčenie, že titul si môže „kúpiť“ aj jednotlivec nedotknutý akýmkoľvek vzdelaním.
Formálne predstieranie vzdelania v postavení, v ktorom sa žiadne nevyžaduje, je rovnako nemorálne, ako keď sa nekryté tituly stávajú prostriedkom ku kariérnemu rastu. Ak nechceme, aby naša spoločnosť ďalej upadala do mravného relativizmu, ak nechceme nad všetkým mykať plecom, ak nechceme, aby sa „kúpiť“ dalo všetko a všetci, potom si musíme všímať aj takú zdanlivú maličkosť, akou je skutočné vzdelanie, morálka a inteligencia našich reprezentantov (nie len titul a spôsob, akým ho získali). Vo výsledku sa nám totiž môže veľmi ľahko stať, že nám budú vládnuť otitulovaní hlupáci.
Mimochodom – kauza rigoróznej práce Andreja Danka – to, že má Andrej Danko pochybný doktorát je v prvom rade hanba univerzity, ktorá titul udelila. Pre predsedu NR SR je však totálne diskvalifikačné, že cieľavedome a premyslene verejnosti nehovoril pravdu. Za to nemôže ani univerzita, ani opozícia, ani novinári, ani nepriazeň osudu. Zavádzať verejnosť bolo jeho slobodné a vedomé rozhodnutie, za ktoré bude musieť niesť zodpovednosť.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany