Domáce Komentáre

Komentár Ivana Zuzulu: Volanie po slušnosti a kríza morálky

BRATISLAVA – Volanie po slušnosti spájajú organizátori a účastníci mítingov s viacerými požiadavkami. V ich splnení vidia jedinú možnosť, ako pretrhnúť nitky spájajúce súčasnú politiku s nekalým biznisom, korupciou a bezprávím. Nikoho neprekvapuje, že prevažujúca väčšina demonštrujúcich sú mladí ľudia. Mladí ľudia, bez „skúseností“, cynizmu a apatie tých skôr narodených si nedávajú servítky pred ústa a pomenúvajú realitu, ktorá ich obklopuje, pravými menami. A z ich názorov ostáva zhrozená nielen vládna moc, ale často aj tí, ktorí si myslia, že by súčasných mocipánov dokázali úspešne nahradiť.

Súčasná politická kríza je, ako strana #Sieť už viackrát zdôraznila, predovšetkým krízou hodnôt, je prioritne krízou morálnou. Prepojenia medzi politickými stranami a „biznisom“ charakterizujú celé obdobie po roku 1989 – bez ohľadu na jednotlivé časti politického spektra. „Oligarchovia“ v dnešnom význame tohto slova od roku 1948 do deväťdesiatych rokov minulého storočia neexistovali. Mali sme komunistických papalášov, ktorí sa museli tváriť, že žijú z mesačného platu, a nemohli ani len snívať o miliardovom majetku, o privatizácii, o vlastníctve tovární, lesov, veľkostatkov, zámkov či jácht. Mečiar a jeho HZDS vytvorili vrstvu „poctivých privatizérov“, liberálni nasledovníci „za babku“ rozpredali kľúčový majetok do cudziny. Eurofondy otvorili „netušené“ možnosti pre Smer a jeho protežantov. Ťažko uveriteľná je predstava, že väčšina z dnešných milionárskych „celebrít“ (bez ohľadu na ich súčasné politické preferencie) rozbila v roku 1989 rodinné prasiatko s úsporami a objaviac v sebe vrodený podnikateľský talent na základe teórií o neviditeľných rukách trhu „vlastnou hlavou“ zbohatla.

Taktika prispôsobovania sa, prikrčenosti a neodporovania zlu nie je v našich končinách ničím novým. A novinkou nie je ani hľadanie ciest „ako si pomôcť“. Od arizácie za Slovenského štátu (pre vyvolených „správnych Slovákov“), cez výhody socialistického „vlastníctva ľudu“ (pre vyvolených členov jedinej štátostrany) po vyvolených „mečiarovcov  – privatizérov“ a ficovsky vyvolených „našich ľudí“ vedie tá istá cestička – cestička egoizmu a snahy za každú cenu byť medzi „vyvolenými“. Nie je veľký rozdiel medzi orodovníckymi procesiami rodákov z východného Slovenska „za Vasiľom“ na ústredný výbor do Prahy a objavom mimoriadnych schopností Komjatičanov u ministra Jahnátka. Dosť pravdy je v starom aforistickom konštatovaní, že v každej „dobrej“ rodine na Slovensku sa patrilo mať svojho „gardistu“ a aj svojho „boľševika“.

Mladí ľudia, ktorí si takéto peripetie vďaka svojmu veku, prirodzene, nemôžu pamätať a poznajú ich len sprostredkovane, sú z pomerov u nás znechutení. Vidia parlament, ktorého zloženie nezodpovedá názoru voličov. Vidia, že aj ich vôľa, vyjadrená vo voľbách, je dosť často iba prostriedkom na to, aby sa uspokojili osobné ambície egoistických jednotlivcov, ktorí sa môžu riadiť iba „vlastným svedomím“ a kašľať na legálne vyjadrenú mienku verejnosti. Vidia, že dlhodobo nespokojným poľnohospodárom a okrádaným vlastníkom pôdy ministerka ponúkne „aplikáciu“, pomocou ktorej môžu nanovo posielať svoje pripomienky a sťažnosti. Kam? Vidia, že paragraf je u nás akýsi pokrútenejší, no stále tu máme „rovných“ a „rovnejších“. Vidia, že medzi „svojimi“ sa ani to najväčšie svinstvo vlastne nestane.

Mladícka radikálnosť a revolučnosť sa však (ako ukazuje história) dá aj zneužiť. V päťdesiatych rokoch minulého storočia boľševikmi zmanipulovaní aktivisti v modrých zväzáckych košeliach zavádzali komunistické móresy v „svätom“ presvedčení, že budujú žiarivé zajtrajšky. A keď dospeli, pokúšali sa v roku 1968 – neúspešne – o reparát vlastných skutkov. Mládežníci zo sedemdesiatych rokov, ktorí v časoch husákovskej normalizácie nahrádzali tých predchádzajúcich, koncom osemdesiatych rokov zistili, že boľševický kabát je pre ich osobný rozlet priúzky, a v roku 1989 s pomocou ďalšej mladej generácie zvrhli komunistický režim. Isteže, takáto interpretácia je veľmi zjednodušená, jej cieľom však nie je verne podať historické fakty, ale poukázať na to, že nadšenie a zápal môžu viesť aj k neželaným dôsledkom.

Zdá sa, že strany súčasnej vládnej koalície podcenili, ako hlboko sú medzi ľuďmi zakorenené skepsa a odpor k štýlu ich vládnutia. Zmeny v zložení vlády a personálne výmeny na policajných postoch zrejme stačiť nebudú. Úspešné pravdepodobne nebudú ani iné pokusy o rýchle a radikálne riešenie hlbokých rozporov v našej spoločnosti, ako si myslia niektorí predstavitelia súčasnej opozície. Zdá sa, že nastal čas na hľadanie východísk z morálnej krízy, do ktorej sa Slovensko za ostatných niekoľko desaťročí dostalo. A to je práca, na ktorej výsledky nie je možné nazerať prizmou jedného, dvoch volebných období.

Autor: RNDr. Ivan Zuzula, CSc., Foto: FB / #SIEŤ

predseda strany #SIEŤ