Domov » Kategórie » Domáce » Komentár Ivana Zuzulu: Súčasná politická kríza ako kríza morálky

Komentár Ivana Zuzulu: Súčasná politická kríza ako kríza morálky

BRATISLAVA – S ohľadom na politické prekáračky, ktorých svedkami v posledných dňoch a týždňoch na Slovensku sme, nezaškodí, keď si pripomenieme niekoľko základných pojmov.

Politika (z gréckeho polis – mesto, politikétechné – správa obce) je mnohoznačný pojem obvykle označujúci proces a metódu rozhodovania určitej skupiny ľudí s pluralitnými názormi. Politiku možno chápať aj ako snahu o spoločenské usporiadanie v dvoch základných formách: vo forme politiky „vládnucej“ (politika zhora) a vo forme politiky „emancipačnej“ (politika zdola). V antickom Grécku sa politika spravidla chápala ako správa vecí verejných, v stredoveku sa do istej miery stala dedičnou záležitosťou feudálov, neskôr výlučnou záležitosťou politikov. V súčasnosti sa pojem politika spája s predstavou záležitosti týkajúcej sa všetkých občanov.

Morálka (z latinského moralitas, správne správanie, mos, moris, mrav) predstavuje súhrn noriem správneho (v zmysle všeobecne akceptovaného) správania sa v spoločnosti. Nejde však iba o pravidlá zdvorilosti, od tých sa morálka líši tým, že sa týka vecí závažných a podstatných, od práva sa morálka zasa odlišuje v tom, že za jej porušenie zväčša nie sú určené sankcie a že dodržiavanie morálnych pravidiel sa nedá inštitucionálne vymáhať.

Demokracia (grécky demokratia, vláda ľudu, pôvodne z gréckeho demos, ľud a kratein, vládnuť) je forma vlády prípadne štátu, v ktorom je zdrojom moci ľud.Rozhodujúcim činiteľom zastupiteľskej demokracie je volený predstaviteľ. Skúsenosti z posledných rokov však ukazujú, že (a nielen u nás) sa demokracia stáva ohrozenou a do popredia sa derú väčší – menší populisti a/alebo diktátori. Bežný človek totiž zväčša pred tým, ako sa stane voleným predstaviteľom, ani dobre nevie, čo je primárne úlohou politika. Až zverená funkcia ho postaví pred dilemu – pred dve protichodné povinnosti: na jednej strane musí konať v prospech spoločnosti, na druhej strane by mal rešpektovať priania a rôznorodé záujmy svojich voličov. Mimochodom, pojem dilema je prevzatý z medicíny a znamená, že lekár musí v súlade so svojim odborným vzdelaním konať vždy v prospech pacienta, no na druhej strane si musí takisto ctiť pacientove želania a priania. Podstatné je, že v prípade lekárov a aj v prípade volených predstaviteľov (politikov) platia dve rovnocenné povinnosti, pričom vyhovenie jednej veľmi často vylučuje splnenie druhej.

V politike, podobne ako v medicíne, neexistujú jednoduché pravidlá, ako sa s dilemou vyrovnať. Ide svojim spôsobom o vrodenú zručnosť. V dejinách nájdeme viacero príkladov vládcov a politikov, ktorí toto umenie ovládali, a dodnes ich považujeme za príklad. Dokázali prevziať moc (vyhrať voľby) a následne rozumne vládnuť. Častejšie sú však príklady takých, ktorí vtedy, keď sa mali správať podľa mravných príkazov, sa odvolávali na vôľu ľudu, prípadne takých, ktorí, keď mali rešpektovať názor väčšiny, sa uberali svojou vlastnou cestou. Z tých druhých sa stali diktátori, tí prví – populisti ostávali poplatní verejnej mienke.

Lekári a aj politici sa teda z podstaty svojho povolania môžu dopustiť „chyby“ a to aj v prípade, že nič zlého nebolo ich úmyslom. Problém však nastáva vtedy, keď lekár (politik) nie je ochotný svoju „chybu“ priznať a mrhá energiou v snahe vykresliť sa v čo najlepšom svetle, prípadne, hľadá a využíva všetky dostupné prostriedky na to, aby zdiskreditoval tých, čo na pochybenia upozornili. Veľmi často sa v takomto prípade stretávame s právne sa tváriacim argumentom „skutok sa nestal“, morálka ostáva bokom.

Vážne ohrozenie demokratickej spoločnosti predstavuje v prípade volených predstaviteľov kombinácia populistického správania sa a diktátorských sklonov.  Vinu za následnú diktatúru však nenesú iba diktátori. Časť z nej padá aj na hlavy tých, ktorí ich „stvorili“ a nechali vládnuť. Jedným z preventívnych nástrojov v tejto súvislosti je jednak vyššia „morálna“ latka, ktorú by politici nemali podliezať, jednak zvýšená miera verejnej kontroly správania sa politikov. A pozornosť verejnosti a médií sa celkom oprávnene zameriava nielen na súčasné, ale aj minulé skutky svojich verejných reprezentantov. Každý, kto sa usiluje o verejnú funkciu, si musí byť vedomý, že bude pod drobnohľadom verejnosti, a nesmie pociťovať ako osobnú krivdu, ak sa ktokoľvek bude vŕtať aj v jeho minulosti.

Vo štvrtok 14. septembra uplynulo osemdesiat rokov od smrti prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka. Prezidenta, ktorý podľa Peroutku morálku v politike považoval za takú veľkú nevyhnutnosť, „až sa tomu všetci praktici čudovali“. Takmer v ten istý deň sa v médiách objavili prvé informácie o možnom protiprávnom správaní sa našej hlavy štátu. A nasledoval celý rad ďalších.

Vopred zdôrazňujeme, že nie je našim zámerom zaoberať sa právnou stránkou tohto problému. Taktiež akúkoľvek diskreditáciu kohokoľvek prostredníctvom nelegálnych informácii považujeme á priori za neprípustnú a nemorálnu. Za dôležitý však považujeme morálny aspekt problému – to, že pán prezident Kiska veľmi dobre vie, čo sa skrýva v jeho podnikateľskej minulosti a takisto vie, nakoľko sú uverejnené informácie pravdivé. Musí si byť tiež vedomý toho, že vážne poškodzujú jeho dobré meno ako najvyššieho ústavného činiteľa. A keďže to vie, nesmie sa tváriť urazene, nesmie zamlčovať, nesmie sa vyhovárať na účtovníkov a musí dokázať, že je mravným a rozumným politikom. „Skutok sa nestal“ z jeho úst, podobne ako nepodložené sentencie o údajných nelegálnych praktikách, ktoré praktikách, ktoré „sa“ protinemu vyrojili, jeho autorite a dôveryhodnosti neprospievajú a neprospievajú ani stabilite a dôveryhodnosti nášho politického systému.

Hlava štátu v pozícii morálnej autority by mala nájsť v sebe toľko sily, aby svojim osobným príkladom otvorila nové smery v našej politike. Bez toho, aby sa prezident postupne a potupne musel priznávať k novým a novým pokleskom, mal by sa verejne ospravedlniť a abdikovať zo svojho úradu. Slová, ktoré dnes médiá označili za ospravedlnenie, nemajú s ospravedlnením nič spoločné. Prezident totiž vyjadril ľútosť iba nad tým, že niekto narušil starostlivo budovaný mediálny obraz jeho morálnej autority. Nevyjadril skutočnú ľútosť nad tým, čo urobil. Neprevzal zodpovednosť – vinní sú najmä právnici, účtovníci a celá tá „mafia“, ktorá zneužíva štátnu moc, aby ho zdiskreditovala. Čo je najpodstatnejšie, prezident nepožiadal o odpustenie občanov SR. Ospravedlnil sa len tým svojim sympatizantom, ktorých sklamal – a neospravedlnil sa preto, čo urobil, ale preto, že ich sklamal. Toto nie je ospravedlnenie. To je zásadné nepochopenie situácie.

Informácie, ktoré „sa“ vynárajú o hlave štátu, neprospievajú prezidentovej autorite a neprospievajú ani stabilite a dôveryhodnosti nášho politického systému. Prezidenta Kisku nám isté kruhy od jeho inaugurácie prezentujú ako mravnú autoritu stojacu nad stranami s morálnym právom komentovať skutočné i zdanlivé kauzy na našej politickej scéne. Pre našu spoločnosť je však frustrujúce, ak morálna autorita, ktorá by mala byť protiváhou Bašternákových bytov, protiváhou eurofondovej korupcie, protiváhou politikov s charakterom, ktorí pripúšťajú kupčenie s poslaneckými mandátmi a pod., sa po troškách a pod nátlakom váhavo priznáva k zlyhaniam.

Ak chce prezident účinne bojovať proti zneužívaniu štátnej moci, mal by začať uznaním vlastného zlyhania, ospravedlnením sa a odstúpením. Nič mu nebráni, aby sa kedykoľvek v budúcnosti vo férovom politickom boji opätovne uchádzal o dôveru verejnosti. Veríme, že verejnosť by si takýto principiálny a v našich pomeroch absolútne netradičný krok zaslúžila a asi aj patrične ocenila.

Autor: RNDr. Ivan Zuzula, CSc., Foto: FB / #SIEŤ

                                                                                              predseda strany #SIEŤ

Autor: Ivan Zuzula
Tagy