BRATISLAVA – Svoju nedávnu tlačovú konferenciu o financovaní župných volieb začal predseda strany SaS europoslanec Richard Sulík krátkym úvodom o tom, ako strana #Sieť zradila voličov. V tejto súvislosti mi napadla historka, ktorú pred rokmi spomínal jeden môj starší kolega.
V roku 1952 sa v čase vrcholiacich politických procesov vybrala delegácia zneistených českých a slovenských komunistov za svojim najvyšším súdruhom Klementom Gottwaldom s otázkou, komu majú veriť. „Strane verte, súdruhovia, strane“ znela odpoveď. Súdruhovia sa tak dozvedeli, že niečo také ako osobná zodpovednosť neexistuje, a že spoliehať sa môžu na neživú anonymnú stranu.
Pravdepodobne aj R. Sulík si myslí, že voličov „zradila strana #Sieť“, nie jej konkrétni predstavitelia. Môžem ubezpečiť nielen pána Sulíka, že v strane je celý rad ľudí, ktorí vôbec nemajú pocit, že kohokoľvek zradili, naopak, majú intenzívny dojem, že ich hlasy boli „použité“ na uspokojenie prehnaných požiadaviek a ambícii. A vôbec nie ambícii straníckych, ale ambícii úplne konkrétnych, osobných, egoistických. Nedávno som sa stretol s členmi strany, ktorí v nej ostali, a jedna z prítomných dám mi prezradila, že v strane ostala napriek tomu, že bude znášať facky aj za tých, ktorí skutočne zradili a po náznaku prvých ťažkostí urýchlene vymenili stranícke dresy.
Strhujúci mýtus o „zrade strany #Sieť“ nie je v skutočnosti nič iné než produkt politického marketingu. Nesie v sebe emóciu, a čo je pre jeho šíriteľov najpodstatnejšie, aj zavádzajúcu informáciu. Keď sa totiž inteligentný človek nad týmto mýtom zamyslí, zistí, že strana #Sieť nikoho nezradila. Konajú vždy jednotlivci. Konkrétni ľudia. Uplatňovanie kolektívnej zodpovednosti býva spravidla iba zásterkou na zakrytie individuálnych zlyhaní a neprávostí.
Autor: RNDr. Ivan Zuzula, CSc., Foto: FB / #SIEŤ
predseda strany #SIEŤ