Mohutnú diskusiu vyvolalo v ostatných dňoch rozhodnutie NR SR o päťdesiatdňovom predvolebnom moratóriu na prieskumy verejnej mienky. Má vraj ísť o hrubý zásah do práva voličov na informácie. Osobne si však neviem predstaviť, že na základe výsledkov prieskumu verejnej mienky sa uvedomelý boľševik zrazu zmení na pravoverného kresťana a naopak. Vkus voličov a dlhodobé „nastavenie“ ich preferencií prieskumy verejnej mienky ovplyvňujú len zanedbateľne.
Prieskumy a ich výsledky sú pre voličov oveľa dôležitejšie v čomsi inom. Naznačujú, kto má šancu ocitnúť sa po voľbách v NR SR a kto nie, ktorá strana „dokáže“ prekročiť päťpercentnú hranicu parlamentnej účasti a ktorá nie. Prieskumy – a najmä pár dni pred voľbami – dokážu ovplyvniť voličov pri rozhodovaní, komu to pri voľbách „majú hodiť“, aby ich hlas neprepadol. A doplatiť na to môžu jednak strany, pri ktorých sa voliči rozhodnú, že dať im hlas nemá význam, no aj strany, ktorých voliči k urnám neprídu v presvedčení, že ich strana „to má isté“. Absencia prieskumov päťdesiat dní pred voľbami takéto taktizovanie značne komplikuje.
Riešením poskytujúcim široký priestor názorom voličov by bolo, keby sa namiesto päťpercentnej hranice na vstup politickej strany do parlamentu prijala percentuálna hranica zodpovedajúca jednému poslaneckému mandátu, t. j. 0,67 % (100 %/150 poslancov = 0,666… %). Ak si pozrieme ostatné prieskumy verejnej mienky, tak túto hranicu spravidla prekračuje 12, 13 subjektov. Päťpercentná hranica na vstup do parlamentu mala byť hrádzou proti tomu, aby sa do parlamentu nedostávali rôzne extrémistické subjekty a zoskupenia. Ako sa ukazuje, v súčasnosti by aj v prípade navrhovanej 0,67 % hranice v parlamente nebolo viac ako trinásť politických strán, pričom viacero z nich by bolo zastúpených jedným až tromi poslancami, čo veľký priestor na extrémizmus neposkytuje.
Žiadny z poslancov do NR SR nedostal inak ako na kandidátskej listine niektorej politickej strany. Základnou podmienkou na výkon poslaneckého mandátu je teda: po prvé stotožnenie sa s predvolebnou rétorikou konkrétnej strany, po druhé – miesto ne jej kandidátskej listine a po tretie – získanie dostatočného počtu hlasov od voličov tejto strany. Až po splnení týchto troch podmienok sa kandidát môže stať poslancom a riadiť sa vlastnými názormi a svedomím. A ak sa mu politika alebo činy strany, prostredníctvom ktorej sa dostal do NR SR, prestanú páčiť, mal by sa vzdať mandátu a prenechať miesto v parlamente ďalšiemu z kandidátky svojej materskej strany – presne podľa vôle voličov, ktorí ho do parlamentu „dostali“. A vyhovárať sa na preferenčné hlasy je číra demagógia, lebo je jasné, že preferencie sú mierou sympatií jednotlivých kandidátov u voličov konkrétnej strany. Žiadny kovaný boľševik nemôže napríklad získať preferenčné hlasy od voličov kresťanskej strany, pretože tí, jednoducho, lístok s jeho menom do urny nevhodia. Zavedenie imperatívneho mandátu by teda celkom isto prispelo k tomu, aby sme na konci volebného obdobia nemali v NR SR niekoľko strán, ktoré nikto nevolil, a desiatky „nezávislých“ poslancov, hlasujúcich podľa nevypočítateľných vlastných (osobných) priorít.
Ak by sme v našom parlamente zaviedli imperatívny poslanecký mandát a hranica volebného výsledku na vstup do NR SR by bola 0,67 %, potom by sa prieskumy volebných preferencií mohli konať aj v čase volieb a nikomu by to nevadilo.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany.