Sobotňajší pochod PRIDE vyvolal, ako každý rok, celý rad reakcií a v blogoch, v anketách a v rozhovoroch sa k problematike práv sexuálnych menšín vyjadril rad významných, menej významných i celkom bezvýznamných osôb a osobností. Nechajme teraz bokom úvahy o tom, čo a kto je menšina, a či získaná, osobným úsilím nepodmienená, vlastnosť je parametrom „menšinovosti“, dôležité je, že skoro nikto zo zúčastnených (snáď s výnimkou tých, ktorí svetu oznamovali, že sú, alebo v deň pochodu budú na dovolenke) nedokázal byť „nad vecou“, nedokázal byť objektívny a výhradne odbornými argumentami podporiť svoj názor, každý sa viac – menej pohyboval v rovine svojho mentálneho vybavenia a svojej vlastnej osobnej skúsenosti.
Svedčí to o tom, že ide o tému príliš emotívnu, pri ktorej je veľmi ťažké, ak v súčasnosti nie priam nemožné, nájsť racionálnu, citovo neutrálnu podstatu. Pre väčšinu diskutujúcich sú akékoľvek argumenty nástrojom na podporu vlastného, vopred daného a voči „nepasujúcim“ faktom obrneného názorového systému. Nezaujatých odborníkov na problematiku sexuálnych menšín, otázku existencie či neexistencie ich práv a pod. Je málo a ich názory v diskusiách okolo bratislavského PRIDE ostali akosi skryté.
V spoločnosti, podobne ako v iných oblastiach ľudskej praxe, platia elementárne prírodné a prirodzené zákonitosti. Ich vyjadrením je aj tzv. Gaussova krivka (krivka normálneho rozdelenia hustoty pravdepodobnosti). Aj tí, čo sa nevyznajú v štatistike vedia, že pomocou nej sa dá určiť, čo možno považovať za „normálne“ (nie z hľadiska psychiatrického, ale ako „vyskytujúce sa s najväčšou pravdepodobnosťou“) a čo predstavuje „menšinu“. A zo štatistiky, fyziky, ale aj zo sociológie či histórie je zrejmé, že vývoj akéhokoľvek systému vykazuje najmenej komplikácii, ak sa podriaďuje vplyvu a zákonitostiam toho „normálneho“. Hodnoty na okrajoch Gaussovej krivky (tzv. marginality) prislúchajú menej pravdepodobným variantom (menšinám). Ak sa marginality stanú v systéme rozhodujúcimi, dôsledkom býva spravidla jeho nestabilita a zmeny doterajšej hierarchie hodnôt.
Bolo by asi užitočné, dať si odpoveď na otázku, či vrodená vlastnosť (danosť) – a za takú sa v súčasnosti sexuálna orientácia považuje – charakterizuje akúkoľvek menšinu. Ak áno, potom začnime organizovať pochody za práva modrookých, plešatých, vysokých, nízkych a pod. Na druhej strane vieme, že žiadna z okolností a z vlastností nepodmienených slobodnou voľou jednotlivca nemôže byť (a podľa slovenského právneho poriadku ani nie je) dôvodom na diskrimináciu. Ak sa niekto považuje za príslušníka akejkoľvek menšiny, je to teda jeho slobodné rozhodnutie, nie je to dôvodom na „šikanu“, no nie je to tiež podkladom na obdiv a uznanie. A o to predovšetkým ide. Organizátori a účastníci PRIDE pochodu veľmi dobre vedia, aký je u nás právny stav, vedia, že spoločnosť sexuálne „menšiny“ toleruje, že v tomto smere u nás žiadna diskriminácia neexistuje, oni však chcú, aby spoločnosť ich postoje a názory nielen uznala, ale aj náležite „ocenila“. Ocenila napríklad v tom zmysle, že zväzok dvoch partnerov rovnaké pohlavia označí za manželstvo, že dvaja muži alebo dve ženy budú to isté ako otec a mama. Keď však začneme spochybňovať historicky overenú formu manželstva, môže prísť na pretras aj ďalšia otázka: prečo zväzok práve dvoch partnerov má byť u nás manželstvom, prečo sa neprispôsobiť islamským zvyklostiam? Aj tam nejde o zväzok viacerých osôb rovnakého pohlavia, vždy ide o zväzok muža s jednou alebo s viacerými ženami. Mimochodom, zaujímalo by ma, ako by dopadli propagátori dúhových pochodov v Saudskej Arábii, v Iráne alebo hoc aj v Erdoganovom údajne sekulárnom Turecku.
A práve o „manželstvo“ vo všetkých diskusiách o údajnom nerovnoprávnom postavení sexuálnych menšín ide. Ide o étos a morálny obsah tohoto pojmu, týkajúci sa predovšetkým plodenia a výchovy detí, ide o snahu preniesť ho aj na niečo iné, čo sa pôvodnému pojmu zďaleka nepodobá. Ak by sme aj dnešný inštitút manželstva formálne označili ako registrované partnerstvo, nič to nezmení na jeho poslaní a obsahu. Výsledkom vždy bude nový život a garancia napredovania spoločnosti. Ak však ľubovoľné zväzky osôb rovnakého pohlavia označíme ako „manželstvo“ k naplneniu jeho skutočného obsahu z biologickej podstaty partnerov nemôže dôjsť. Príroda to zariadila tak, že u cicavcov a u primátov (a samozrejme aj u ľudí) partneri rovnakého pohlavia potomstvo nesplodia.
Kameňom úrazu snáh o „zrovnoprávnenie“ homosexuálnych dvojíc nie je právo dediť po partnerovi, nie je to ani dostupnosť či nedostupnosť informácií o jeho zdravotnom stave, to všetko sa dá vyriešiť aj v rámcoch súčasného právneho poriadku. Ide o to najdelikátnejšie právo manželov – právo vychovávať deti. Keď už raz bude podľa práva manželstvo ako manželstvo, tak aj kompetencie bezdetných dvojíc musia byť rovnaké – vrátane adopcie detí.
Adopcia detí v doterajšom chápaní je však napodobovaním prirodzeného stavu, kedy sa heterosexuálny pár, ktorý spravidla vlastné deti mať nemôže, „postará“ o cudzích potomkov, ktorých ich vlastní rodičia „odložili“. Podstatným pri takejto adopcii je však záujem dieťaťa, snaha umožniť mu, aby vyrastalo v spoločensky akceptovaných sociálnych pomeroch – v historicky overených podmienkach normálnej prirodzenej rodiny s otcom a s mamou. Vôbec tu nejde o „právo“ akéhokoľvek páru pedagogicky sa prejavovať a, pretože ide o zraniteľné detské duše, nesmie tu byť ani priestor na hazardérske pokusy.
Existuje celý rad ľudí, ktorí si svoj osud nevybrali dobrovoľne, ľudí so zmyslovými poruchami, ľudí málo pohyblivých, ľudí s rôznymi nevyliečiteľnými chorobami. Nikto z nich sa kvôli tomu nepovažuje za príslušníka menšiny. A všetci z nich sú si vedomí toho, že ich výnimočnosť im často „nedovolí“ to, čo je pre ostatných bežne dostupné. Nikto zo slabozrakých nepociťuje ako diskrimináciu, že pravdepodobne nikdy nebude pilotom dopravného lietadla, ľudia na vozíku vedia, že po vlastných nohách nezdolajú tatranské končiare, dievčatá s hormonálnymi poruchami sa zasmejú na komédiách so stokilovými baletkami – a ani ich nenapadne myslieť si, že je úlohou štátu, aby to bolo inak.
Adopcia detí pármi rovnakého pohlavia je neovereným sociálnym experimentom, ktorého konečné dôsledky dnes nedokáže nikto odhadnúť. Propagátori práv sexuálnych menšín sa snažia „vydupať“ pre ne niečo, čo tieto menšiny samé nedokážu, no spoločnosť im to „musí“ zabezpečiť. Predstavme si však na chvíľu, že aj dvojice „muž – muž“ a „žena – žena“ budú smieť adoptovať cudzie deti. Kto bude mať pri adopcii prednosť: heterosexuálne páry pred homosexuálnymi, alebo naopak – a nepôjde o diskrimináciu?, čo v prípade, že sa všetci prirodzení rodičia začnú správať zodpovedne a deti na adopciu jednoducho „nebudú“ – bude musieť štát zabezpečiť dostatok „materiálu“, aby garantoval práva sexuálnych menšín, alebo budeme svedkami nových antidiskriminačných pochodov?
Jasno v týchto otázkach nemajú ani politici a zákonodarcovia, riadiaci sa pri prijímaní právnych noriem iba osobnými názormi a vlastným svedomím. Každý zákon, ktorý bude v blízkej budúcnosti v súvislosti s právami sexuálnych menšín navrhnutý, prerokovávaný a schválený, nebude teda výsledkom erudovanej výmeny kvalifikovaných odborných argumentov, ale len súčtom relevantných skúseností, predsudkov a individuálnych preferencií momentálnej garnitúry poslancov NR SR. To však nie je fair voči občanom tejto krajiny. Podobne ako v mnohých iných prípadoch majú totiž právo vedieť, kto za aké farby „kope“. Celkom bežné to je napríklad v prípade nezaujatosti sudcov, svoju zdravotnú spôsobilosť musia napríklad pravidelne dokazovať železničiari, vodiči z povolania a celý rad ďalších povolaní a policajtom, učiteľom či vychovávateľom sa tiež iba ťažko stane človek so zločineckými sklonmi alebo neštandardnými formami správania sa.
Považujeme preto za slušné, aby tí, ktorí svojimi rozhodnutiami môžu vytvoriť priestor neoverenému sociálnemu hazardu, odkryli svoj vlastný hodnotový systém v otázkach pohlavia, aby bola na prvý pohľad jasná prípadná pokrytecká a zahmlievacia argumentácia. Myslím si, že im v tom nič nebráni. Sexuálna orientácia a priznanie sa k nej nie je v žiadnej civilizovanej krajine (a ani na Slovensku) dôvodom na akúkoľvek diskrimináciu. A otvorené priznanie sa k homosexualite v prípade predsedov vlád Luxemburska či Írska sú toho iba príkladom.