Komentáre a názory

Komentár Ivana Zuzulu: Otázniky okolo kritérií pána prezidenta

Vo svojom utorkovom vystúpení pán prezident Kiska verejnosti oznámil, že pri menovaní sudcov Ústavného súdu bude z ponuky parlamentu vyberať na základe dvoch kritérií, ktorými budú odbornosť a morálka.

 

Rešpektujem schopnosti hlavy štátu a schopnosti jeho poradcov posúdiť odbornosť navrhnutých kandidátov, no platné predpisy im príliš veľa možností na priame hodnotenie nedávajú. Vek nad 40 rokov nemožno považovať za odborné kritérium, je to jednoducho fyzická danosť, ostávajú teda dve – vysokoškolské právnické vzdelanie a pätnásťročná právnická prax.  Viem si predstaviť celý rad ďalších doplňujúcich odborných a profesionálnych kritérií. Kvôli objektívnosti hodnotenia by bolo osožné, keby pán prezident verejnosti vopred oznámil, ktoré z nich bude považovať za dôležité. Vylúčil by tak možnosť podozrenia z použitia dvojakého metra.

Ešte viac subjektívnosti hrozí pri aplikácii druhého zo spomenutých kritérií – pri hodnotení morálneho profilu kandidátov. Čo je to morálka, intuitívne tuší každý z nás, no jednoznačný a vyčerpávajúci súhrn súvisiacich pravidiel nikto nesformuluje. Tým sa morálka odlišuje od práva. V prípade morálky ide totiž o súhrn spravidla nepísaných pravidiel, ktoré určujú, „čo sa patrí a čo sa nepatrí“ a ktorých rešpektovanie je zárukou „dodržiavania slušnosti a poriadku“ v spoločnosti. Na rozdiel od zákonov ide o normy, ktorých porušovanie možno sankcionovať stratou dôstojnosti, opovrhnutím, či vylúčením zo spoločnosti. Predstavy o morálke a o jej dodržiavaní sú výsostne súkromnou záležitosťou a na svete asi neexistujú dvaja ľudia, ktorí by mali úplne totožné morálne kritériá.

Odvolávanie sa na slušnosť a morálku aspoň bez minimálneho rámca toho, čo sa za slušné a morálne považuje, je dvojsečná zbraň. Umožňuje na jednej strane ospravedlniť čokoľvek, na druhej strane sa môže stať vítaným nástrojom na šikanovanie akéhokoľvek „nevhodného“ správania sa. Vôbec by nezaškodilo aj tridsať rokov po Novembri pripomenúť si skúsenosti so socialistickou „morálkou“ a s jej praktickým uplatňovaním.  Odvolávať sa na slušnosť a morálku sa dá iba vtedy, ak sa zároveň uvedie aspoň kontext súvisiacich tradícií, resp. rámec relevantných kritérií a požiadaviek.

Podobne ako v predchádzajúcom prípade, sa preto domnievam, že transparentnosti procesu výberu ústavných sudcov by prospelo, keby pán prezident už teraz oznámil, ktoré „morálne“ prehrešky a poklesky diskvalifikujú v jeho očiach navrhnutých kandidátov a môžu byť problémom pri ich prípadnom vymenovaní.

*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany