Vo verejnosti historicky prevláda posvätné presvedčenie, že nám vládnu tí najlepší, a ak nie celkom tí najlepší, tak aspoň tí najschopnejší. Rozloženie inteligencie, vedomostí, schopností a pod. v populácii sa však riadia tzv. normálnym rozdelením, znázorneným známou zvonovitou Gaussovou krivkou. Znamená to, že na celom svete prevažujú ľudia viac menej priemerní, a iba malá časť spoločnosti je veľmi hlúpa alebo extrémne múdra. Každý národ a aj ľudstvo ako také sa teda v prevažnej miere skladá z bežne talentovaných a bežne schopných jednotlivcov, z čoho následne vyplýva, že takí istí jednotlivci spoločnosť v prevládajúcej miere môžu a musia riadiť.
Presvedčenie o predestinácii či mimoriadnych výkonoch tých „hore“, nemá teda logické opodstatnenie a najväčší podiel na vzostupe jednotlivca (sociálnom, politickom, spoločenskom…) má veľmi často náhoda, celkom určite nie iba talent a nadanie. „Najúspešnejší“ nemusia byť (a veľmi často ani nebývajú) „najschopnejšími“, nahor ich zväčša vynesie súhra priaznivých okolností. Šťastná náhoda, ktorej sa často dá „pomôcť“, býva spravidla oveľa dôležitejšia ako vzdelanie a talent. Skupina „priemerných“ svojou početnosťou výrazne prevyšuje skupinu tých schopnejších, takže výsledok vzájomnej konfrontácie je vopred ľahko odhadnuteľný.
Pre sféru „vládnutia“ platia tie isté zákonitosti a pravidlá. Aj tu sa celkom iste nájdu excelentní jednotlivci, ktorí však zákonite zápasia s „priemernou“ väčšinou, výsledkom je, že s rozrastajúcou sa politickou arénou klesá kvalita zúčastnených hráčov (a nielen na Slovensku). Vedľajším produktom takéhoto „rozrieďovania“ je, že, ak sa „priemerní“ dostanú k moci, v snahe udržať si vydobyté pozície, všemožne začnú brániť tým schopnejším presadiť sa. A tí zasa, pochopiac „štatistickú“ prevahu protivníka, strácajú záujem politicky sa angažovať, čo spomenutý proces „rozrieďovania“ iba potencuje. Výsledok: hulvátstvo, chaos, devalvácia hodnôt, dezorientácia a znechutenie väčšiny „normálnej“ populácie… a nakoniec celkom logická požiadavka „pevnej“ ruky, ktorá tu už konečne spraví poriadok.
Každá z niekoľkých desiatok strán na našej politickej scéne celkom iste nemôže voličom ponúkať neotrelé a originálne priority. Takisto nové a novšie garnitúry (často recyklovaných starých) politikov nedokážu neustále prinášať svieže a doteraz netušené nápady a spôsoby riešenia „starých“ problémov. Aj „patent na rozum“ politických novátorov je ohraničený reálnymi problémami spoločnosti, ich naliehavosťou a možnosťami riešenia – a tých spravidla veľa nebýva – bez ohľadu na akékoľvek „ego“.
Ak nechceme, aby sa politika u nás podobala konkurenčnému boju bulvárnych médií, ktoré už nevedia, čím zaujať, keď ani celebrity, ani porno a ani reality show nezaberajú, musia sa dostať k slovu strany s jasnými programovými prioritami, ktoré namiesto popisu problémov a bombastických konštatovaní ponúknu voličom aj spôsoby riešenia reálnych spoločenských problémov. Z pozície celebritných show, prehliadok „originálnych“ klaunských výstupov a žonglovania s prieskumami musí politika u nás prejsť do pozície vecnej, mediálne nudnej, ale pre občanov prospešnej a prínosnej služby. Majiteľov a prevádzkovateľov médií to však asi nepoteší.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany.