Hnutie „žltých viest“ značne rozvírilo politické nálady a vášne vo Francúzsku, no nielen tam. Nikým neorganizovaný spoločenský pohyb vážne otriasa pozíciou prezidenta Macrona, ktorý sa už videl takmer v úlohe hlavného reformátora Európskej únie. Mať predstavy o riadení zemegule, však neznamená, že si viem spraviť poriadok aj doma.
Novodobí ľavičiari (od Macrona po Fica) predstierajú dostatok, ba až nadbytok, o ktorý sa treba „podeliť“. U jedného je to otvorená náruč, ktorá bez rozmyslu ponúka každému odkiaľkoľvek všetko, čo si zažiada, hoci na to ani v najmenšom neprispel a nemieni za to ani poďakovať, u druhého sú to sociálne balíčky, vlaky a obedy „zadarmo“.
Zabúda sa však na jedno – každý špás niečo stojí a zadarmo nie je ani vzduch, ktorý dýchame. A v tejto banalite je skrytý dôvod vlny nespokojnosti, ktorá sa nielen vo Francúzsku dvíha. Účty totiž majú platiť predovšetkým tí, od ktorých sa najľahšie dajú „vydojiť“ peniaze. Tí najchudobnejší to určite nebudú, nemajú z čoho. Tí najbohatší – spravidla sponzori a donori politických strán – to takisto nebudú, nemajú záujem zmenšovať svoje profity a majú „páky“, ako ochrániť svoje záujmy. Ostáva teda stredná trieda – ľudia, ktorí pracujú za mesačnú mzdu a žijú zväčša „od výplaty k výplate“. A malé sumy na podporu výroby alternatívnych energií, na podporu migrácie, na podporu elektromobility, na nezmyselné nakladanie s odpadmi, na budovanie a podporu čohokoľvek, čo si niekto zmyslí, odkrajujú z peňazí na živobytie. A zrazu sa ukáže, že aj „slušne“ zarábajúci človek má problémy vyjsť s peniazmi.
Toto ľavičiarske šialenstvo nemá nič spoločné s prosperitou. Ožobračuje a demotivuje ľudí, ktorí sú si vedomí toho, že sa o seba majú postarať sami, a ktorí zaťažujú verejné financie len v minimálnej miere. Zlom však prichádza vtedy, keď sa títo ľudia viac hrozia konca mesiaca ako konca sveta, keď si musia brať úver na úhradu starých záväzkov, keď im jednoducho „nezvýši“. Toto nie je prosperita, ale lacná ľavičiarska kamufláž. Roky sa jej darí a je len na nás dokedy sa pred ňou budeme hrbiť, dokedy budeme zatínať zuby a tváriť sa, že tých 20, 50 či 70 eur ročne naviac nejako prežijeme.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany