BRATISLAVA – Začiatkom 21. storočia sa ľudská civilizácia dostala do štádia, kedy ochrana a tvorba životného prostredia (environmentalistika) a schopnosť a ochota pomáhať ľuďom (Reaganovsky chápaná politika), musia byť aplikované vyvážene. Rovnováha, ktorá vychádza z tzv. princípu udržateľného rozvoja, by sa však mala prejaviť vo všetkých sférach života spoločnosti (politickej, ekonomickej, sociálnej). Žiadna generácia nemá právo planétu Zem odovzdať „do užívania“ svojim potomkom v horšom stave než ju „prebrala“ od svojich predkov. Z takéhoto záväzku vyplýva celý rad opatrení, ktoré nesúvisia len s aktivitami rezortu životného prostredia.
Po novembri 1989 bola potreba zavedenia environmentálnych princípov a opatrení naliehavá. Zaujímavosťou však je, že v tomto období bola prijatá aj idea ich prierezovosti. Otázky ochrany a tvorby životného prostredia sa nebrali úzko „ekologicky“, ale chápali sa ako záležitosť týkajúca sa všetkých rezortov (priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky, dopravy, zdravotníctva, školstva, vnútra, justície a pod.). Na Slovensku vznikol nadrezortný orgán – Slovenská komisia pre životné prostredie (SKŽP), na čele ktorej stál podpredseda vlády. Idea nadrezortne chápanej environmentalistiky vydržala do roku 1993, kedy mečiarovci namiesto SKŽP zriadili MŽP SR s kompetenciami viac – menej na dnešnej úrovni.
Postavenie a autorita ministra životného prostredia boli v uplynulých rokoch rôzne. Súviselo to jednak s osobnostnými predpokladmi jednotlivých ministrov (na prvý pohľad musel byť každému jasný rozdiel medzi prof. RNDr. L. Miklósom, DrSc., stopercentným odborníkom, a garnitúrou viacerých, dnes už vlastne bezmenných nominantov slotovskej SNS), jednak s významom, aký rezortu životného prostredia pripisovali jednotlivé vládne garnitúry.
Súčasné globálne environmentálne problémy, podčiarkujú prierezovosť environmentálnej problematiky. Je preto nevyhnutné, odkloniť sa od „prioritne zelených aktivít“ a hľadať dlhodobé nadrezortné riešenia. Slovensko v tomto smere nemôže byť (a s istou dávkou zlomyseľnosti dodávame, že určite ani nebude!) výnimkou. Je našim právom pýtať sa a zároveň povinnosťou vládnucich politikov odpovedať na otázky, aké plodiny nás budú živiť o 40 – 50 rokov, čo sa stane s našimi lesmi, aké budú zásoby podzemných vôd, aké sú predstavy v priemysle, v energetike a v doprave s ohľadom na ich vplyv na životné prostredie, aké (staro)nové choroby nás budú ohrozovať, ako budeme riešiť problematiku „klimatickej“ migrácie a pod.
Ak rezort životného prostredia bude iba popoluškou v hierarchii vládnych postov, tak kvalifikovaných odpovedí a pozitívnych riešení sa dočkáme len ťažko. Naša strana sa domnieva, že je najvyšší čas uvedomiť si výzvy, ktoré už dnes pred nás kladie potreba ochrany a tvorby životného prostredia, nota bene s vedomím jej vzrastajúcej naliehavosti v budúcnosti.
Autor: RNDr. Ivan Zuzula, CSc., Foto: FB / #SIEŤ
predseda strany #SIEŤ