BRATISLAVA – Politické zoskupenie OĽaNO oprášilo tisíckrát omieľanú otázku preukazovania pôvodu majetku. V tejto súvislosti mi nevdojak prišiel na um starší francúzsky film Blbec na večeru, v ktorom jeden z hlavných hrdinov pred súkromnou návštevou daňového kontrolóra u neho v byte poschováva obrazy a cennosti, aby neboli na očiach. Pointa je jednoduchá – aj tento hrdina, podobne ako mnohí ďalší v krajinách s fungujúcim daňovým systémom, vedel, že rozdiel medzi priznanými príjmami (ktoré sa aj u nás dajú pomerne jednoducho zistiť z daňových priznaní) a bohatstvom vystavovaným na obdiv nesmie byť príliš očividný rozdiel.
Čo teda robiť v prípade, ak sa nám v spoločnosti premnožili indivíduá, ktorých životný štýl a daňové priznania sú v očividnom rozpore? V prvom rade treba opustiť populistickú rétoriku o habaní majetku, pretože nech to znie na prvý pohľad akokoľvek sympaticky, ide o ideu nefunkčnú a ešte aj mimoriadne nebezpečnú. Jej praktická realizácia by ležala na ľubovôli jednotlivcov z radov polície, resp. prokuratúry, ktorá by vyhodnocovala, čo je a čo už nie je „neobvyklá“ transakcia. V tomto smere treba dodať, že polícia vie postihovať pranie špinavých peňazí už dnes a ako smutne skonštatovali opoziční poslanci, nič podozrivé si zatiaľ nevšimla.
O čo by teda malo ísť predovšetkým, je posilnenie iných orgánov. V tomto prípade daňových úradov, ktoré by mali – ako je to štandardom v západnej Európe – priebežne kontrolovať, či sú majetkové pomery v súlade s daňovými priznaniami. V prípade fantazírovania Obyčajných ľudí o „neobvyklých transakciách“ ide o typické boľševické riešenie, o zjavné a vôbec nie ojedinelé nadbiehanie „ľudovej“ spravodlivosti (inými slovami o spoliehanie sa na potenciálnu závisť poslucháčov). Kto bude určovať stupeň „neobvyklosti“ tej – ktorej transakcie? Na základe akého kritéria sa stanoví, čo je „nezvyčajne vysoký príjem“, čo je „bežný rámec nadobúdania príjmu“ a kto bude posudzovať, aká transakcia má pre slobodného a právne spôsobilého človeka „ekonomický účel“? Už v základných kurzoch ekonómie sa učí, že cena je výsledkom individuálneho vzťahu ponuka – dopyt a že, to, čo je pre niekoho bezcenné, môže mať pre kohosi iného značnú cenu. Nechcem tu vyťahovať ošúchaný príklad s pohárom vody, ktorý má inú cenu v bratislavskej kaviarni a inú napríklad na Sahare. A aj diamanty a koks sú rovnaký uhlík, no jedným z nich určite kúriť nebudeme. Alebo opäť zavedieme Cenový úrad, ktorý od zeleného stola a pre všetkých jednotne určí „primerané“ ceny?
Riešenie je jednoduché a pritom nemusí mať nič spoločné s boľševickým populizmom, ktorý predvádzajú „nádeje pravicovej politiky“. Treba zabezpečiť, aby mali daňové úrady dostatočné kompetencie a materiálne aj personálne kapacity na to, aby mohli efektívne vykonávať kontroly – podobné tým v spomínanom francúzskom filme. Habať majetok sa nedá len tak lusknutím prsta, takže v praxi by sme akurát na dlhé roky zaťažovali súdy, ktoré sú už beztak zasypané množstvom agendy. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku v zmysle boľševického habania by bol rovnako nevymáhateľný, ako sú tie súčasné (ktoré opozícia samozrejme kritizuje). Prvoradé podľa mňa je, aby sa zistené rozdiely medzi reálnym majetkom a daňovým priznaním prísne zdanili – u politikov, ale aj u nepolitikov, rôznych okresných podvodníkov a pod.. Potom môže nastúpiť polícia a prokuratúra a skúmať, či príjmy nepochádzajú z trestnej činnosti a vyvodzovať dôsledky (alebo dospieť k záveru, že skutok sa nestal).
Je jasné, že bežný smrteľník s tisíceurovým mesačným príjmom si zrazu nemôže kúpiť Rolls Royce, ani vili na Floride (ak nezdedil majetok po pratetke). Zistiť to a daňovo „oceniť“ by malo byť vecou zložiek podriadených ministerstvu financií. Otázkou však ostáva, či takýto fungujúci mechanizmus nebude „bolieť“ príliš veľa „našich“ ľudí.
Autor: RNDr. Ivan Zuzula, CSc., Foto: FB / #SIEŤ
predseda strany #SIEŤ