Európa žije ďalším volebným sviatkom, ktorý jednoznačne patrí nie už k tzv. ľudovej, ale k skutočnej, alternatívnej demokracii. Možnosť voliť a byť zvolený má celé spektrum politických síl s odlišnými, ba protichodnými názormi. Nie je až také dôležité, či sa na Slovensku tentokrát na voľbách do Európskeho parlamentu zúčastní o niečo viac alebo menej ľudí ako v tých troch predchádzajúcich. Tam si Slovensko vydobylo rekord v najnižšej účasti spomedzi všetkých členských krajín. Všetci vieme, že volebná účasť na Slovensku bude napriek mierne optimistickým prieskumom verejnej mienky mizerná, ako zatiaľ vždy, dokopy trikrát predtým.
Slovensko môže zabudnúť na rozprávkovo vysokú percentuálnu účasť akú nachádzame v Belgicku či v malom, ale najbohatšom štáte EÚ – Luxembursku. V ďalekej Austrálii je situácia pri tamojších parlamentných voľbách podobná: voliť nemusíte, môžete kľudne vhodiť neplatný lístok, ale za neúčasť vám hrozí pokuta. V Belgicku a Lucembursku je účasť na voľbách povinná, aj keď nie trestná a to napriek tomu, že tieto krajiny patria k čistým prispievateľom do rozpočtu EÚ.
Rekordné sabotovanie volieb do Európskeho parlamentu kontrastuje s celkovou spokojnosťou občanov Slovenska s členstvom v EÚ. Štatisticky absolútna väčšina obyvateľstva s členstvom v EÚ súhlasí. Za relatívne priaznivým hodnotením slovenského členstva v EÚ stoja rôzne dimenzie konzumu výhod, ktoré EÚ zatiaľ ponúka. Ponuka smeruje k určitým vrstvám obyvateľstva a týka sa toľko kritizovaného slovenského zdravotníctva, výstavby infraštruktúry ako budovanie ciest, odmorenia škodlivín v prírode a vyciciavania eurofondov vôbec. Za priaznivým hodnotením EÚ na Slovensku stojí aj oceňovaná možnosť cestovania. A cestovanie znamená poznávanie, ktoré je obľúbené najmä medzi mladými ľuďmi. Vysokoškolskí študenti (ktorých nám pánboh nadelil dostatočne) so samozrejmosťou napr. konzumujú výhody z európskeho programu ERASMUS. O možnosti cestovať „von“ bez ostnatého drôtu pred sebou a v prípade emigrácie zatarasenými dverami za sebou spolu s režimným prokurátorom v pätách sa ich rodičom mohlo len snívať.
Ale predsa: Ak sa EÚ bude rozširovať povedzme o krajiny Západného Balkánu či napr. o Ukrajinu, slovenský volič spozornie. A to my im teraz máme prispievať? Veď v Nemecku alebo Rakúsku majú vyššie platy, nech sa starajú oni. Ide tu o jasné nepochopenie idey pri vzniku EÚ: dostať sa z blata a potom spoločne pomáhať z marazmu tým ekonomicky slabším. Ale v čom vlastne väzí problém? Fyzicky schopných ľudí viac zaujíma konzum cestou práce v Írsku, Británii, Rakúsku alebo inde, kde sa lepšie zarába.
Študentov priťahuje ERASMUS oveľa viac, ako voľby do Európskeho parlamentu. Pritom Európsky parlament je jedinou kľúčovou organizáciou EÚ, ktorá je so súčasnými 751 poslancami volená priamo občanmi členských krajín. Lenže je tu háčik: Európsky parlament spravidla schvaľuje návrhy nie veľmi transparentnej inštitúcie EÚ zvanej Európska komisia a jej návrhy Európsky parlament zväčša akceptuje už v prvom čítaní. Moderný slogan EÚ „občania bližšie Európe“ (rozumej EÚ) akoby strácalo na význame. Popri živelnom konzumizme tu existuje aj čoraz väčší odstup občana od EÚ, ktorej sa vytýka byrokratizácia či technokratizácia. Pravda, ak nejde o doterajšie výhody, ktoré radi využívame. EÚ akoby v Európe strácalo dych. Je prekrytá a prevrstvená úradníckymi subjektmi a podsubjektmi, ktoré sú pre občana nezrozumiteľné. Preto jej prestíž v krajinách EÚ klesá a to aj v tých štátoch, ktoré členstvo v EÚ prechodne, tak ako Slovensko, konzumujú. Je možné sa obávať toho, že očakávaný nezáujem o voľby do Európskeho parlamentu v SR či inde pohne volaním po „tvrdej ruke“. Veď pod autoritárskymi či totalitárnymi režimami to bolo na Slovensku tak výsmešne jednoduché. Nebolo treba veľmi rozmýšľať a stačilo poslúchať, keď vyšiel povel „k urnám“, aj keď taký povel vôbec nebol nutný.