Je známe, že Američania zachádzajú s americkou angličtinou rozšafnejšie a menej stroho ako Briti s ostrovnou angličtinou. Poznáte to z kanálov ako CNN a iných, ale ešte viac z osobných rozhovorov.
V americkej politickej rétorike výrazová extravagancia jazyka dominuje. Iste, je to úloha výrazovej sústavy: ak má byť jazyk operatívny, musí sa usilovať o rešpektovanie príjemcu. D. Trump samozrejme dobre vie, že severokórejský vodca Kim Čong-un je darebák a vrah, že M. Abbás, prezident Palestínskej autonómie je vojnový štváč a financuje teror, ale keby použil adekvátny vokabulár, bolo by po diplomacii. Preto Trump na adresu oboch tweetuje, že „verí, že vo svojom srdci si prajú mier“ a že „svoj život zasvätili úsiliu o mier“. Nezáleží na tom, že v USA tomu nikto neverí, pretože Trump vie, že tomu nikto neverí a Američania vedia, že Trump dobre vie, že národ vie, že ani ich prezident tomu neverí.
Severná Kórea (KĽDR) vedená Kim Čong-unom predstavuje posledný svetový relikt marxizmu-leninizmu a má bohatú históriu rokovania s USA o zrušení severokórejského jadrového potenciálu. Že krajina vlastní jadrové zbrane, oznámila KĽDR už v r. 2007. O dva roky neskôr ju po sérii jadrových skúšok Medzinárodná agentúra pre jadrovú energiu kvalifikovala ako v poradí už deviatu jadrovú mocnosť.
To, že sa vo svete objavila ďalší jadrový aktér, nie je paradoxne samo o sebe nebezpečné. Z “nukleárnosti” Pakistanu, Indie či Izraela si najmä USA ťažkú hlavu nerobia, pretože ich jadrový potenciál má defenzívny charakter a jasne smeruje k odstrašeniu protivníkov. Navyše, tieto tri krajiny ani nepodpísali Dohodu o nešírení, takže nerobia nič ilegálne. Horšie je, že KĽDR spolu s jadrovými hlavicami, ktorých počet sa odhaduje na cca 60, vyvíja aj nosiče, čiže balistické rakety. A ešte horšie je, že otvorene hovorí, proti komu svoje zbrane použije: proti USA. Tie sú úhlavným nepriateľom Ameriky už od Kórejské vojny v r. 1950 – 1953, v ktorej USA zmarili ozbrojenú agresiu KĽDR proti de facto bezbrannej a neozbrojenej Južnej Kórei. Jednotky OSN na čele s „Amíkmi“ severokórejské vojská vyhnali späť k dnešným hraniciam a hnali ich ďalej až po tie čínske, aby sa nakoniec hranica opäť ustália na 38. rovnobežke. Toto cíti KĽDR ako trvalé historické poníženie a prinajmenšom dynastia Kimov to USA nikdy neodpustí.
To, že dnes Trump Kima opakovane nazýva svojím „drahým priateľom“, vyjednáva s ním a len v r. 2019 s ním absolvoval už dve osobné stretnutia, je pre USA bezprecedentné. Trump tým, že s Kimom vyjednáva, opustil rezolútne stanovisko prezidenta G. W. Busha, ktoré hovorí, že „s teroristami“ a „darebáckymi štátmi“ sa nevyjednáva. Za svoje už akosi pridlhé medové týždne s drahým Kimom zožal Trump nakoniec zúrivú kritiku od kongresmanov Demokratickej strany, z ktorých sa rýchlo stali „bushisti“ tvrdiac, že s ľuďmi ako Kim sa nevyjednáva…
„Dear friend Kim“ sa s Trumpom ako prezidentom stretol najprv v Singapúre ešte v r. 2018, lenže zo summitu vzišiel iba záväzok, že KĽDR sa bude usilovať o jadrové odzbrojenie. Nič viac. Ani ako, ani kedy, ani pod akou medzinárodnou kontrolou. Vo februári 2019 sa Trump s „drahým Kimom“ stretol v Hanoji, ale tam sa kamarátstvo dočasne rýchlo skončilo. Kim totiž súhlasil s demilitarizáciou až potom, čo USA zrušia sankcie proti KĽDR, hoci tie USA zaviedli práve pre severokórejský jadrový program. Trump sa jednoducho dvihol a odletel, stretnutie skončilo bez záverov. Zatiaľ posledné stretnutie medzi Kimom a Trumpom sa odohralo v demilitarizovanej zóne a dokonca na území KĽDR. Bolo to prvýkrát, čo úradujúci americký prezident vstúpil na severokórejskú pôdu. Záverečné vyhlásenie bolo opäť biedne a nič nehovoriace. Trump svojho „drahého priateľa“ nemohol prinútiť ku konkrétnym a kontrolovateľným krokom. Obaja protagonisti dohodli iba pokračovanie na úrovni pracovných skupín. To už tu medzi USA a KĽDR ale bolo viackrát a bez výsledku, Severokórejčania vždy pod nejakou zámienkou cúvli.
Trump však vyhlásil, že sa teší na ďalšie stretnutie s drahým priateľom, hoci sám dobre vie toto je cesta zarúbaná. Keby sa ale s Kimom nikdy nestretol, boli by to nepochybne práve Demokrati, ktorí by ho následne obvinili z toho, že zmeškal historickú šancu na mier.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku