Komentáre a názory

Komentár Iva Samsona: Slovenská realita. Korupcia má tradične tvrdý korienok

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

Korupčným kauzám predchádzajú škandály a aféry. Škandál. Slovo, ktoré slovenčina prevzala z nemeckého „Skandal“. Ale ako to v jazykoch býva, ani Nemci neboli autormi. Termín totiž prevzali z francúzskeho „scandale“, lenže Francúzi zasa z gréckeho „skandalon“, čo znamená verejné pohoršenie. Hlbšie už netreba ísť, pretože, ako hovoria múdre učebnice a slovníky, nezastavili by sme sa nakoniec ani pri staroindickom sanskrite. Zaujíma nás korupcia na Slovensku spájaná s ovplyvňovaním riadenia štátu neverejnými a superbohatými podnikateľmi a bankármi. To, o čom sa dnes tak masívne hovorí (zverejnené nahrávky vo veci tzv. Gorily), predstavuje klasický škandál kolosálnych rozmerov. 

 

Iste, škandály majú rôznu podobu. Môžu byť akademické, cirkevné, sexuálne, finančné aj politické, bývajú aj športové. Ich spoločným menovateľom je však zneužívanie zverených právomocí a nezlučiteľnosť s momentálnou morálkou spoločnosti alebo so samotným zákonom. Problémom ale je, že môže ísť nielen o reálne, ale aj o domnelé konanie. Politické a finančné škandály idú spravidla ruka v ruke a ich zverejňovanie sme napr. v „socíku“ málokedy zažívali. Jedinou z mála výnimok bol škandál komunistického funkcionára a „kráľa Oravy“ Stanislava Babinského, ale toho odsúdili už počas nezvládateľnej sovietskej perestrojky v r. 1987. Čo sme mali, boli vyfabrikované obvinenia, za ktorými nestáli dokonca ani domnienky, ale ideologicky vykalkulované rozsudky, ktoré navyše mali oporu v nemravnej legislatíve. Vysloviť sa proti vedúcej úlohe strany, zosmiešniť marxizmus-leninizmus, vysmievať sa ľudovodemokratickým voľbám a iné znamenalo znásilniť samotnú ústavu. A to nebol len tak nejaký škandál, to bol prosím automaticky trestný čin. 

Nahrávky z kauzy Gorila sú veľkou časťou verejnosti prijímané ako jednoznačne hodnoverné. Berú sa ako pravdivé. Lenže pravda je pojem, s ktorým sa vždy borili všetci mudrci. Neskôr sa im hovorilo filozofi, dnes právnici. Boli aj takí, ktorí sa otázkou pravdy odmietli zapodievať, keďže poukazovali na zradnosť zmyslového vnímania. 1 + 1 teda nemusí byť nutne 2. Sú to vraj len naše zmyslové stereotypy a tie nás zvádzajú k takému úsudku. Realita však môže byť iná. Všeobecne sa väčšina ľudí zhodne na tom, že pravda by mala zahŕňať tzv. stav vecí. V tomto prípade zvukovú nahrávku. Pravda potom leží obnažená na stole a basta! Ibaže v právnom štáte je k poznaniu pravdy, resp. preukázateľnej viny, potrebné priradiť aj vierohodnosť a overiteľnosť, autentickosť, správnosť a iné často veľmi individuálne vnímané pojmy. Inými slovami, je nutná aj dokázaná skutočnosť, teda potvrdený odraz reality. Bude taký odraz reality všeobecne prijímaný? Najjednoduchším dôkazom na usvedčenie bývajú otlačky prstov alebo najnovšie skúška DNA. Ak žalovaný tvrdí, že na mieste činu nikdy nebol a nájdu sa tam jeho otlačky prstov alebo ak zapierajúci „autor“ otcovstva tvrdí, že dieťa nie je jeho a DNA potvrdí, že áno, potom to vyzerá na jednoznačné usvedčenie z nepravdy.

Samozrejme, mohlo sa aj stať, že otlačky na miesto činu ktosi podvrhol alebo spermie do ženy teoreticky implantoval niekto iný. To už však patrí do odboru kriminalistiky, nie politiky. Udavačský, závetný alebo iný list potvrdený vlastnoručným podpisom, to je už silnejšia káva, pretože s podpismi je to ako s obrazovými falzifikátmi. Sú majstri, ktorí ich dokážu perfektne napodobiť, lenže sú ešte väčší majstri, ktorí tieto podvody dokážu vyvrátiť. Východonemecká STASI (obdoba našej Štb) v niekoľkých prípadoch sfalšovala podpisy svojich údajných agentov. Pre ústav vedený neskorším nemeckým prezidentom Joachimom Gauckom však nebol problém tieto podpisy na základe znaleckých posudkov znemožniť. Tu už však pravdivosť expertov nie je taká jednoznačná, ako u otlačkov prstov či DNA. Výrazne sporné a súdmi v USA všeobecne neuznávané sú aj testy na detektore lži. Ak by si takí páni ako Kočner, Haščák, Trnka a tucty iných domnelých (a zrejme nie vždy iba domnelých) kumpánov posadili za detektor, vyšli by od neho asi bez ujmy. 

S hlasovými nahrávkami je to ešte komplikovanejšie. Tými sa vďaka modernej počítačovej technike, zostrihom a iným úpravám dá ľahko manipulovať. Šikovní právnici to dokážu v prospech svojich klientov využiť a sudcovia, často pozitívne či negatívne predpojatí, nebývajú vždy odolní voči korupcii. Treba ale rátať ešte s ďalším faktorom, ktorým je popri pravde lož. Niečo tak samozrejme zakódované v ľudskej povahe, ako kýchanie. Páchatelia jednoducho svoju vinu poprú a ich advokáti – ak to nie je práve DNA – ich z problému môžu „vysekať“. Pre porovnanie, prezident Trump mal zaznamenaný rozhovor s ukrajinským prezidentom o veciach, ktoré sú v porovnaní s „kočneriádou“ relatívne smiešne. Rozhovor nepoprel a čaká ho proces impeachmentu. V Rakúsku jeden z pohlavárov vládnej strany mal rozhovor s príbuznou ruského oligarchu. Rozhovor nepoprel a padla vláda. Boli to politické aférky, ktoré sa v právnom štáte neprijímajú. V Česku išiel už dávnejšie pre korupciu za mreže o. i. bývalý minister kultúry (I. Svoboda) a teraz aj krajský hajtman (D. Rath). V Izraeli sedeli v „base“ v jednom čase hneď dvaja bývalí ústavní činitelia: bývalý premiér Olmert a bývalý prezident Kacav. Škandály na Slovensku majú ale iný rozmer. Ide o mix toho najhoršieho, teda pravdy a lži – o polopravdy. Tie nie sú ani jasne dokázateľné, ani vyvrátiteľné. Sú iba eticky smutné, vedú k rezignácii spoločnosti vo vieru v právo a k zneváženiu Novembra 1989, kedy sa požadovalo práve ukončenie štátom riadenej korupcie. Na rozlúštenie hlasových nahrávok, ktoré dnes hýbu Slovenskom, by bol možno potrebný sám poručík Columbo. Lenže aj ten iba podával usvedčujúce podklady pre súd v Kalifornii, ale o hodnovernosti poroty nepochyboval. 

*Autor je radca bývalého Národného konventu MZV SR pre jazykovú politiku EÚ.