S prebiehajúcimi a nekončiacimi kontroverziami vo veci odchodu Spojeného kráľovstva z EÚ sa nepozorne rozvíja dianie okolo inej a pre Strednú východnú Európu, ako sa zdá, nezastupiteľnej integračnej entity.
V prezidentských voľbách na Slovensku sme sa pri „grilovaní“ kandidátov na prezidenta SR stretávali naživo s označovaním NATO ako zločineckej organizácie, ktorú treba zrušiť. Na pranier sa dostal aj plánovaný nákup amerických F-16. Pravda, nahlas alebo tichým súhlasom sa takto vyjadrovali len „béčka“. Teda nie finálni kandidáti, ktorí sa v žiadnom prípade neodvážili spochybniť samotnú existenciu EÚ alebo dokonca NATO. Je zaujímavé, že všetky členské krajiny, ktoré v minulosti mali s Alianciou problémy a otvorili proces úplného či čiastočného vystúpenia – Grécko, Turecko a Francúzsko – sa do NATO nakoniec vrátili ako kajúcnici a prijali rozhodovaciu hegemóniu USA. V NATO síce platí absolútna rovnosť a faktické právo veta všetkých členských krajín, ale každý vie, kto je tam „bossom“. Určite to nie sú často sa meniaci úradníci, ktorí sa nechávajú nazývať generálmi tajomníkmi. Tým prvým medzi rovnými je transatlantický strýko Sam, ktorý, hoci už šomrajúc, Alianciu aj smerodajne a štatisticky absolútne financuje. Pre ostatné členské krajiny je to príťažlivé a tvrdý nápor na šikovanie sa pod vlajkou NATO je v plnom prúde. Macedónsko, ruskými územnými nárokmi vydesená Ukrajina, raz nepochybne aj medzinárodne neuznané Kosovo. Niektoré iné členské krajiny ako napr. údajne neutrálne Švédsko, do NATO ani vstupovať nemuseli, pretože s ním už od samého počiatku spolupracovali.
Pri svojom pamätnom vystúpení v Stockholme to bývalý americký prezident ani neskrýval a označil Švédsko počas studenej vojny za tichého spojenca („tacit ally“) NATO. Rovnako prekvapivé, ale nie až tak šokujúce, bolo sprístupnenie archívov bývalej Juhoslávie. Prof. Anton Bebler z univerzity v Ljublani už pred viacerými rokmi tieto materiály prezentoval a nemohol konštatovať nič iné, než čo v nich čítal: Najvyšší juhoslovanský predstaviteľ (šéf Zväzu komunistov Juhoslávie) a neskôr prezident tohto štátu Josip Broz-Tito sa rozhodol. Uzavrel so Severoatlantickou alianciou tajnú zmluvu, v ktorej sa hovorí, že v prípade konfliktu medzi NATO a Organizáciou Varšavskej zmluvy Juhoslávia neostane neutrálna. Nie, naopak, vojensky sa pridá na stranu NATO. Bola to nepochybne reakcia na znenia sovietskych strategických doktrín, ktoré mali až do 70. rokov 20. storočia ofenzívnu, útočnú povahu. Ani Tito si nemohol napr. po rozbití maďarskej „kontrarevolúcie“ v r. 1956 alebo po bratskej pomoci piatich Varšavského paktu vtedajšiemu Československu byť istý, či Sovieti nevtrhnú aj do Juhoslávie s odôvodnením, že prišli oslobodiť utláčanú a trpiacu juhoslovanskú robotnícku triedu…
NATO vtedy Juhosláviu bezpečnostne krylo a to bola aj príčina váhania USA s intervenciou v Kosove v r. 1997. Na americkom Ministerstve zahraničných vecí (State Departmente) totiž vtedy boli silne zastúpení tzv. Juhoslavisti. A tí poukazovali na pozitívnu úlohu Juhoslávie počas studenej vojny. Za vďačnosť za tento postoj jednoznačne veril aj srbský prezident Miloševič a jeho šok z vojenského zásahu NATO ho stál kariéru a nakoniec aj život.
Áno, dnes je NATO ako mucholapka. Ide koniec koncov o organizáciu, ktorá – na rozdiel od EÚ – odmieta nadnárodné ambície. Každý jej členský štát sa Aliancie kŕčovito drží a nezdá sa, že by sa jej chcel pustiť.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku