V týchto dňoch si Slovensko pripomína 15. výročie vstupu do Severoatlantickej aliancie. Integrácia do tejto vojensko-politickej štruktúry sa po roku 1990 stalo, podobne ako integrácia do EÚ, povinnou výbavou všetkých programových vyhlásení vlády Slovenskej republiky po rozdelení ČSFR v r. 1992/1993.
Treba pripomenúť, že západné krajiny sa k vstupu bývalých Východoeurópanov do NATO správali veľmi opatrne, až odmietavo. Ich cieľom bolo neprovokovať Rusko a vyhnúť sa kolíznym situáciám podobných tým, akú Západ zažíval po skončení Prvej svetovej vojny v dôsledku tvrdého postupu voči Nemecku. V hlavných mestách krajín Strednej a východnej Európy sa striedali prominentní americkí vtedajší či predchádzajúci diplomati, ako napr. sám bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, ktorí týmto štátom navrhovali neutralitu. Na túto tému sa na Slovensku intenzívne rokovalo a k slovu sa postupne dostávali rusofilskí diskutéri podporovaní Kremľom, ktorí v neutralite videli budúcnosť SR ako protiváhu k „agresívnemu paktu“ NATO.
V parlamentných stranách táto myšlienka bola zavrhovaná, popr. sa k nej takticky mlčalo, aj keď niektoré politické strany ako napr. Združenie robotníkov Slovenska (ZRS) či Slovenská národná strana (SNS) sabotovali programové vyhlásenie vlády, ku ktorej sa pritom formálne prihlásili. ZRS a SNS sa dokonca obrátili na veľvyslanectvá Ruskej federácie a USA v Bratislave s otázkou, či Rusko a USA budú garantovať slovenskú neutralitu. Rusko, samozrejme, túto záruku rado prisľúbilo, lenže Američania sa oficiálne vyjadrili v tom zmysle, že sa nebudú miešať do východoeurópskych záležitostí a preberať garancie za ich bezpečnosť.
Nebolo to skôr ako v septembri 1995, keď jeden z najznámejších amerických think-tankov vydal štúdiu o rozšírení NATO, ktorú však vláda USA iba vzala na vedomie, pretože o rozšírenie NATO a tým pádom aj prevzatí obrannej zodpovednosti za post-komunistické štáty nemala veľký záujem. Ale bolo to po prvé, keď NATO, hoci neoficiálne, stanovilo základné podmienky pre vstup Výchoeurópanov do Aliancie. Patrili k nim, okrem iného trhová ekonomika, demokracia, interkompatibilita zbraňových systémov a záväzok, že krajiny Strednej a východnej Európy nebudú len čistými konzumentmi kolektívnej obrany podľa článku 5 Washingtonskej zmluvy, ale aj finančnými prispievateľmi do spoločnej „kasy“ NATO.
Neúnavná diplomacia troch zo štyroch krajín Vyšehradskej štvorky však nakoniec viedla k legendárnemu pozvaniu Česka, Maďarska a Poľska do NATO v Bruseli v r. 1997 a k ich prijatiu do Aliancie v r. 1999. Slovensko medzi tieto krajiny nepatrilo a naopak, v r. 1997 vypísala vtedajšia vláda absurdné referendum, v ktorom sa mali slovenskí občania vyjadriť k členstvu v NATO. Lenže problém spočíval v tom, že otázka neznela tak ako mala byť: „Ste za vstup SR do NATO ?“, ale k ďalším bodom patrili aj demagogické otázky typu: ste za to, aby na Slovensku boli rozmiestnené vojská cudzích štátov“ alebo „Ste za to, aby na Slovensku boli rozmiestnené atómové zbrane?“
Referendum bolo v podstate hlasovaním o podpore či odmietnutí Mečiarovho režimu a skončilo sa fiaskom, keďže tí, ktorí prišli do volebných miestností, odmietali volebné lístky s jasnou otázkou: „Ste za vstup SR do NATO?“. Slovensko nakoniec prijali do Aliancie až päť rokov po jeho vyšehradských susedov, ale – s čestnou výnimkou Poľska – žiadna z prijatých krajín nesplnila „gentlemanskú dohodu“, že na výdavky na obranu bude dávať minimálne 2% z HDP. Na Slovensku je to momentálne zhruba jedno percento, ostatné členské krajiny na tom nie sú oveľa lepšie. Európske krídlo NATO bolo vyburcované a vydesené až prezidentom Donaldom Trumpom, ktorý po svojom zvolení označil Alianciu za „zastaranú“ organizáciu a požadoval zníženie bremena amerických príspevkov do NATO. Prebralo sa aj Slovensko, ktoré sľúbilo navýšenie výdavkov v horizonte niekoľkých rokov.
Všeobecne sa dá povedať, že európske členské štáty NATO akosi zaspali na vavrínoch a z bezpečnostného pohodlia ich (ako bolo očakávané už pred viacerými rokmi) prebral až trpezlivosť strácajúci strýko Sam, ktorý má spústu globálnych problémov inde – vo Venezuele, v Iráne, v Izraeli, v Severnej Kórei.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku