Zahraničné Politika Komentáre a názory Top

Komentár Iva Samsona: Prezident Trump rozzúril ďalšieho spojenca

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

Americká snemovňa reprezentantov klasifikovala vyvražďovanie Arménov počas Prvej svetovej vojny ako genocídu, teda ako úmyselné vyhladzovanie etnických, rasových alebo náboženských skupín. Za medzinárodný zločin začali genocídu považovať krátko po skončení Druhej svetovej vojny a termín genocída má svoju definíciu v labyrinte medzinárodného práva.

 

Turecko sa obvineniu z genocídy spáchanej na Arménoch v bývalej Osmanskej ríši v desiatych rokoch 20. storočia zúrivo bránilo. Kynoženie Arménov označovalo, a označuje, za prirodzené vojnové straty, čo sa tak nejako vraj dotýkalo všetkých obyvateľov Turecka, nielen Arménov. Už vyše tri desiatky krajín však na úrovniach svojich parlamentov uznali decimáciu Arménov za genocídu, okrem iného aj Slovenská republika. 

V USA v minulých rokoch väčšina štátov vydala vyhlásenia, v ktorých vyvražďovanie Arménov nepovažuje za obete „vojnových presunov obyvateľstva“ (oficiálna turecká verzia), ale za genocídu. Teraz sa k tomuto názoru pridal aj najvyšší zákonodárny zbor, čiže samotný Kongres. Hlasovanie nebolo nijako dramatické. 405 prítomných kongresmanov bolo za, 11 proti. Hnev Turecka sa okamžite obrátil proti americkému prezidentovi, hoci ten v Snemovni mohol maximálne ovplyvniť časť republikánskych zástupcov. Lenže hlasovanie bolo konsenzuálne a ruka v ruke šli republikáni aj demokrati. Pravdou je, že predchodca Donalda Trumpa, Barack Hussein Obama, sa termínu „genocída“ v súvislosti s tureckou politikou voči Arménom ostentatívne vyhýbal. Prostoreký a nevyspytateľný Trump s použitím tohto pojmu trochu váhal, ale v apríli tohto roka ho použil na plné ústa a tragédiu Arménov označil just za genocídu. Reakcia Turecka na seba nedala dlho čakať. Hlasovanie v Kongrese označila Ankara oficiálne za „nezmyselný krok“ a pohrozila zhoršením vzťahov medzi Tureckom a USA, dovtedy „priateľskými štátmi“.

Ono sa to v podstate dalo čakávať. Vzťahy Turecka a USA sú najhoršie od skončenia Druhej svetovej vojny a úloha Turecka ako užitočného idiota západu, demokracia-nedemokracia, patria dnes skôr do dejín studenej vojny. Problémy má Turecko nielen s USA, ale so západom vôbec. V organizácii ako je NATO Turecko skôr iba trpia, organizácia ako EÚ sa s myšlienkou členstva Turecka už dávno rozlúčila, aj keď „navonok“ sa EÚ tvári, že Turecko je stále v hre. Z dnešného pohľadu vyzerá nepredstaviteľné, že Európska rada na svojom zasadnutí v Helsinkách v r. 1999 priznala Turecku štatút kandidátskej krajiny a tá istá Európska rada neskôr rozhodla, že Turecko spĺňa podmienky na otvorenie prístupových rokovaní, ktoré sa začali v r. 2005. Vtedy sa očakávalo, že Turecko posilní rady krajín EÚ najneskôr do desiatich rokov, teda do r. 2015.

Paradoxne to boli práve USA, ktoré tlačili na Brusel, aby Ankaru integroval čím skôr. EÚ sa tomuto nevyberanému tlaku Washingtonu podvolila. Akceptovala ekonomické úspechy Turecka (tie sú dnes už minulosťou) a privrela oči pred nevyriešenými historickými deficitmi tejto krajiny. K tým patrili priznanie viny za arménsky holokaust, nevyriešené problémy s Kurdmi a okupácia severnej časti Cypru Tureckom v r. 1974. Skúsme si len predstaviť, že by sa do EÚ (vtedy EHS) dostalo západné Nemecko bez toho, aby priznalo vinu za židovský holokaust. EÚ sa vlastne rozhodla prijať za svojho člena krajinu, ktorá okupuje časť jeho územia, keďže Brusel považuje Cyprus za nedeliteľný. Tzv. Severocyperskú tureckú republiku totiž zatiaľ uznala jedna jediná krajina na svete – Turecko.   

Skutočnosť, že USA označili „vojnové presuny“ obyvateľstva v dnešnom Turecku za genocídu, už odmietavý postoj EÚ k integrácii Turecka neovplyvní. Ako potenciálny plnoprávny člen EÚ Turecko skončilo ešte pred tým, kým s ním EÚ začala prístupové rozhovory. Turecko sa dnes správa ako Vladimír Mečiar v polovici 90. rokov minulého storočia, keď urazene (EÚ dala Slovensku dočasný integračný stop) vyhlásil čosi také: že keď nás nechcú na Západe, tak pôjdeme na Východ. Európou odmietnuté Turecko robí dnes to isté. Nechcete nás? Tak sa dáme na radikálny islam! EÚ tak len dopláca na svoju od počiatku pokryteckú turkomániu.

*Autor je publicista.