Komentáre a názory

Komentár Iva Samsona: Ľavica na Slovensku aj vo svete je nervózna z Venezuely

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

Udalosti vo Venezuele v posledných mesiacoch neobišli ani Slovensko ani svet. Faktické dvojvládie tam sa pravidelne dostáva na prvé články serióznych novín a sociálnych sietí na celom nami monitorovanom svete. Súboj medzi de iure vládcom Nicolasom Madurom na jednej a alternatívnym de facto prezidentom Juanom Guaidóm na druhej strane akoby vyhnal západnú verejnosť na barikády.

 

Aj na Slovensku sa neúrekom ľudí vyjadruje v komentároch k dianiu v tejto vraj potenciálne najbohatšej krajine sveta na ropu. Je celkom už štandardné, že najväčšie utrpenie z vývoja v tejto nepokojnom štáte znášajú tí, ktorí, ako kedysi napísal jeden známy slovenský fotograf a publicista, po obsadením Južného Osetska a Krymu začali „vyliezať z dier“. Teda tí, ktorí sa po kolapse Východnej Európy múdro vytratili: politickí  nostalgici, mladí radikáli, postarší starinári a vôbec tí, ktorí odmietajú akúkoľvek zmenu všeobecného trendu smerom ku globálnej ľavici.

Treba pripomenúť, že termíny ako ľavica či pravica predstavuú dnes relikt Francúzskej revolúcie. Sú beznádejne stereotypné a na súčasnosť sa len ťažko dajú použiť. Podobný archaický guláš funguje aj pri označovaní súčasných politických a ekonomických príbehov ako „socializmus“ a „kapitalizmus“.  Aj tzv. pravica i tzv. ľavica podporujú spoločenskú solidaritu a sociálne cítenie, ctia si ľudovú tradíciu, hlásia sa k národnej hrdosti a nakoniec ich dnes nerozdeľuje ani vzťah k náboženstvu. Len ťažko budete momentálne hľadať presvedčivejšieho pravoslávneho apologetu ako bývalého pracovníka KGB Vladimíra Putina, ktorý, samozrejme, drží stranu Madurovi. Je zvláštne, že jeho priateľ, český prezident Miloš Zeman naproti tomu pozval „samozvanca“ Juana Guiadóa na oficiálnu návštevu Česka. A to v čase, keď sa náš kontinent nachádza v narastajúcom euroskeptickom a atlanticko-skeptickom štádiu.    

Tak radikálna ľavica, ako aj radikálna ľavica, sa však zhodujú v jednom: v nedôvere až nenávisti voči USA, ktoré sa stali prototypom dnes už nefunkčného pojmu kapitalizmus. Tzv. ľavica, podobne ako starinárski reštaurátori, sú z vývoja vo Venezuele oprávnene vydesení. Veď ešte pred pár rokmi to s antiamerikanizmom vyzeralo tak sľubne! Z Latinskej Ameriky sa od hegemónie USA drobil kúsok za kúskom. Už dávnejšie Kuba, potom Nikaragua, po nej Venezuela a Bolívia. Kubu „amíci“ zvládli a robia málo pre to, aby tam zavládla demokracia. Koniec koncov, podľa rešpektovanej agentúr Pew (Pew Research Center) každý siedmy Kubánec z Kuby (údaje za rok 2018) odišiel alebo ušiel. Cieľom je, samozrejme Florida, ale nie každému sa to pošťastí. Kubánci sú známi ako národ tancujúcich, vlniacich sa žien a mužov, ktorí popíjajú jeden alebo viacero z druhov kubánskeho rumu. Aj keď sú veselí, mlčia ako zarezaní, ak sa pýtate na politiku. Kuba po rozpade Sovietskeho Zväzu už nie je bezpečnostnou hrozbou, ale skôr možným ekonomickým obojkom. Úvahy o tom, že USA budú vojensky intervenovať vo Venezuele, by sa mali brať len ako varovanie amerického ministra zahraničia Pompeoa alebo ako mobilizácia na záchranu Madura. USA, podobne ako na Slovensku, nie sú v latinskoamerických krajinách obľúbené. Sú bohaté a svojimi politickými, ekonomickými, kultúrnymi a inými globálnymi aktivitami vzbudzujú prirodzenú alergiu.

Snom ľavice samozrejme je, aby USA vo Venezuele intervenovali za podmienky, že sa im nepodarí ekonomická obnova štátu. Čo sa totiž stane, ak USA budú vojensky intervenovať vo Venezuele? Odpoveď je celkom jednoduchá. Venezuelčania ich najprv väčšinovo privítajú ako osloboditeľov, potom ale tento pojem zmenia na „okupantov“  a budú požadovať, aby sa o nich Američania starali. Budú vyžadovať položky ako potraviny, lieky a lekársku starostlivosť, dokonca aj benzín a možno aj nové televízory.

Vo Venezuele dnes prakticky vládne vojenská junta, posledná zložka, o ktorú sa Maduro môže oprieť. Antiamerická internacionála však toto nutne vníma dvojako: Ak bude mať Guaidó úspech, bude to galiba. Ak sa mu to nepodarí, bude to „cool”. USA sú známe svojimi nevypočitateľnými krokmi a vojenský angažmán vo Venezuele by asi nebol „cool“. Zamiešal by kartami aj v EÚ a v nepriaznivom politickom renomé Ameriky.

*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku