Komentáre a názory Top

Komentár Iva Samsona: Krvavavý maršal Konev alebo bitka o monopol na dejiny

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

Symboly bývalých vládcov a ich predstaviteľov už roky hýbu zaniknutými sovietskymi satelitmi. S monumentami generelissima Stalina sa krajiny sovietskeho bloku vysporiadali so súhlasom ZSSR rýchlo už po 20. zjazde strany sovietskych komunistov (KSSZ) v r. 1956. Iné symboly, najmä tie V. I. Lenina, prezimovali až do r. 1989/1990. Na takej Ukrajine však bolo možné stretnúť sochy a busty Lenina až do pádu proruského prezidenta Janukoviča. Krátko potom zmizol vodca svetového proletariátu aj z dolnej časti hlavnej Kyjevskej ulice Kreščatik. 

 

Samozrejme, v pobaltských krajinách či v Poľsku sa s rôznymi „leninčíkmi“, priamo sovietskými či domácimi, vysporiadali hneď po páde sovietskeho režimu. Aj Slovensko po novembri 1989 nechalo podobné symboly z námestí a križovatiek zmiznúť. Vývoj sa tu ale nezastavil, historickí radikáli všetkých vekových kategórií chcú dnes viac. Bitka sa už dlhé roky zvádza o ďalšie znakové hodnoty a najnovšie je to Praha, kde už piaty rok zúri spor o sochu maršala Koneva v štvrti Praha 6. Odporcovia sochy ju pravidelne (spravidla 21. augusta) hanobia červenou farbou, vzrušení zástancovia proti hanobeniu protestujú (spravidla 9. mája). Do občianskeho konfliktu už viackrát zasiahlo veľvyslanectvo Ruskej federácie v Prahe a napr. prezident Zeman na jednej strane, „rusobijci“ podporovaní dnes starostom Prahy 6 na tej druhej.

Starosta nakoniec medzitým volil šalamúnsky kompromis. Socha ostane, ale bude pod ňou spresňujúca ceduľka, ktorá upozorňuje, že: „maršál Konev 9. 5. 1945 vstúpil do Prahy“. Pozor, nestojí tam, že Prahu oslobodil. Ono totiž 9. 5. 1945 už nebolo čo oslobodzovať. Prvé Konevove jednotky vstúpili do Prahy vo chvíli, keď tie posledné nemecké Prahu po dohode s českými povstalcami už opúšťali. Na nápise pri soche sa navyše ešte uvádza niečo ako očistec – suché konštatovanie, že Konev sa „podieľal na potlačení maďarského povstania sovietskou armádou“ a na výstavbe Berlínskeho múru. Pravda, maďarské povstanie v r. 1956 bolo krvavé, lebo ulice v Budapešti (najmä robotníci) sa tvrdo bránili. Otázkou ostáva, či to bolo iba povstanie Maďarov, ľudové povstanie, alebo maďarská revolúcia? Alebo kontrarevolúcia? Alebo jednoducho „tragédia“, ako neskôr, za éry Gorbačova začali hovoriť zrazu vystrašení, stále ešte režimní maďarskí historici? Praha 6 tu opäť zaujala múdro neutrálny postoj. Keďže na prelome augusta a septembra 2019 mediálne aj fyzické strety opäť vyvrcholili, starosta Prahy 6 ponúkol ruskému veľvyslanectvu, aby si sochu maršala odviezla do záhrady svojej ambasády, inak môže skončiť aj v šrote. Uff!

Ak si spor zhrnieme, máme tu priateľov a nepriateľov sochy, inak umelecky jedného výtvoru reálno-socialistickej architektúry z (normalizačného) roku 1980. Zástancovia udržania sochy hovoria, že dejiny sa nedajú meniť. Konev v Prahe proste bol, oslobodil ju a historické fakty sa majú rešpektovať. Odporcovia zasa spochybňujú pojem „oslobodenie“ a to najmä s ohľadom na nasledujúce totalitné prevzatie moci komunistami pod sovietskou záštitou. Argumentujú tiež morálne: aj Hitlera či Heydricha sme mali v Prahe, ale to nie je predsa dôvod na to, aby sa tu z princípu historickej korektnosti nachádzali ich sochy alebo busty.

Áno, z pohľadu dejinnej harmónie je možné si predstaviť, že by sa na Vás na uliciach českých miest usmievali alebo mračili K. H. Frank, I. S. Konev alebo dokonca aj samotný J. Kajínek. Ten posledný sa, pravda, do výkladu politických dejín nehodí, tí prví dvaja a ich klony áno. A Prahu ponižujúca kolosálna socha J. V. Stalina na Letnej, odstránená trocha oneskorene, ale predsa, by tam mala stáť! Veď taký Stalin, podobne ako napokon Brežnev, nič zlé neurobili. Ako hovorí starý vtip, Brežnev sa pri bráne do neba stretol so svätým Petrom, ktorý mu vstup do raja zablokoval výhradou, že 21. augusta 1968 znásilnil jednu malú krajinu. Brežnev mu však dialekticky oponoval: Áno, súdruh Peter, ale ja som si ju potom vzal…

Dnešné Rusko neúnavne oprašuje svoj význam ako hegemóna bývalého ZSSR. Mať svojich Konevov či Malinovských v zradných exsatelitoch je preňho stále iskra nádeje, že dejiny sa zastavili v polovici 80. rokoch minulého storočia. Treba zdôrazniť, že búranie sôch v niekdajšej východnej Európe sa nemôže dotýkať zachovania úcty k vojakom, ktorí pri zmene jedného totalitného systému v iný zahynuli a majú tu svoje hroby. Väčšina tých sovietskych boľševický režim úprimne nenávidela. O tom kauza Konev nie je.

*Autor je bezpečnostný analytik Ivo Samson