Medzi Tureckom a hlavnými západnými inštitúciami ako EÚ a NATO to už dlhší čas vrie. Nádeje Turecka po začatí prístupových rokovaní v r. 2005, že sa ich krajina do 10 – 15 rokov stane plnoprávnou členskou krajinou EÚ, sa rozplývajú. Vlastne najskôr už aj rozplynuli pred niekoľkými rokmi. Dohovory s Tureckom v novembri 2005 začala síce EÚ po súhlase so všetkými členskými krajinami vrátane Slovenska, ale situácia v r. 2019 je úplne iná.
Ako je známe, Turecko podpísalo asociačnú dohodu s Európskym hospodárskym spoločenstvom, predchodcom dnešnej EÚ už v r. 1963, ale odvtedy ho v členstve v EÚ predbehli všetky postkomunistické krajiny, ktoré pritom podpísali asociačné dohody s EÚ o desaťročia neskôr. V čase začatia prístupových rozhovorov s Tureckom boli už všetky tieto krajiny v EÚ, na čo Turecko poukazovalo ako na krivdu. Postupne EÚ máva rukou aj nad otázkou celistvosti Cypru, ktorého severovýchodná časť – Severocyperská republika – je Tureckom de facto okupovaná a medzinárodne ju uznáva jediný štát: Turecko.
Od otvorenia prístupových rokovaní, keď EÚ poskytlo Turecku na ich realizáciu pomoc vyše 10 miliárd eur, neurobilo Turecko pri zvládaní prístupových podmienok (acquis communautaire) žiaden pokrok pri úspešnom uzatváraní jednotlivých kapitol. A tak v r. 2015 zverejnila Európska komisia na adresu Turecka kritickú výročnú správu. Európsky parlament dokonca o rok neskôr požadoval zmrazenie všetkých prístupových rokovaní s Ankarou.
V súčasnosti už sú vzťahy medzi Tureckom a EÚ ešte viac poškodené: Turecko zaviedlo autokratický systém. Má rekordne vysoký počet uväznených novinárov, jeho súdnictvo je všetko, len nie nezávislé. Na jeho čele stoj prezident Ergogan, ktorý Európskej únii robí určite väčšie starosti ako maďarský premiér Orbán. Viaceré európske krajiny sa k integrácii Turecka do EÚ vyjadrili skepticky až odmietavo. Nemecká kancelárka Merkelová už dávnejšie navrhovala, aby sa Turecko namiesto členstva v EÚ uspokojilo s tzv privilegovaným partnerstvom.
Urazené Turecko na štandardný proces prijímania kapitol „Acquis“ a na svoje totálne zlyhanie v tomto ohľade reagovalo dvojakou hrou: Ak nás nebudú chcieť v EÚ, obrátime sa východ. Akoby okopírované z rétoriky jedného slovenského premiéra z polovice 90. rokov. Nasledovalo prudké zlepšovanie hospodárskych, politických, ale aj vojenských vzťahov s Iránom a Ruskom, pričom oba tieto štáty čelia sankciám EÚ. Keďže Turecko neurobilo žiadne pokroky pri plnení „Acquis“, v r. 2015 vydala Európska komisia Výročnú správu, v ktorej upozorňuje na nedostatky tureckého partnera. O rok neskôr potom Európsky parlament požiadal o zmrazenie prístupových rozhovorov s Tureckom. To si však dokázalo znepriateliť aj NATO, keď dnes vyjednáva o nákupe ruských rakiet S-400. To je v rozpore so základnou premisou NAT0 o kompatibilite a interoperabilite zbraňových systémov členských krajín.
Výroky bruselských úradníkov, že jedným z rozhodujúcich momentov v r. 2019 bude obnovenie realistických vzťahov medzi EÚ a Tureckom je treba brať len ako povinnú diplomatickú jazdu. EÚ si nemôže dovoliť Turecko formálne úplne odpíše, o. i. vzhľadom na úlohu, ktorú Ankara zohráva pri imigrantskej kríze. Postoj obyvateľstva krajín EÚ k integrácii Turecka bol navyše od počiatku veľmi zamietavý, napr. vo Francúzsku, Nemecku alebo Rakúsku a to teda nie náhodou práve v krajinách, ktoré majú veľkú skúsenosť s muslimskými, menovite tureckými menšinami. Francúzsko dokonca už pred rokmi pohrozilo referendom, ak by Turecko oficiálne pozvali do EÚ.