Komentáre a názory

Komentár Iva Samsona: Hlas ľudu, hlas boží?

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

Jazykovedci definujú jazyk spolu s rôznymi kombináciami ako  napr. jazyk a reč, jazyk a spoločnosť, jazyk a text, jazyk a obsah, jazyk a myslenie, jazyk a kultúra, jazyková gramotnosť, jazyková kompetencia. Politicky aktívne žijúci občan Slovenskej republiky však vníma aj kombináciu ako jazyk a politika a čoraz viac ako v histórii bežné spojenie jazyk a demagógia, jazyk a dezinformácia, jazyk a lož a mnohé iné. Tu v spektre jazykovej taktiky veľmi často nachádzame práve politické pozadie používania jazyka ako prvok v plánovanej konštrukcii pri kvázi systémovom používaní jazyka aj reči.

Vyjadrovanie názorov pomocou jazyka je vášňou autoritatívnych, totalitných, ale aj demokratických systémov, pričom – napriek mnohým deficitom – sa Slovensko môže hlásiť k tej poslednej z uvedených kategórií. Výrok, že hlas ľudu je hlas boží, nachádzame prinajmenšom už v prvej polovici 14. storočia v anglických politických dejinách vo vtedy univerzálnom jazyku, ktorý začal používať frázu „vox populi, vox Dei“. Ťažko bolo vtedy hovoriť o demokracii v dnešnom chápaní, pretože panovník bol jednoducho automatický predstaviteľ ľudu či už sa to poddaným páčilo alebo (skryto) nie. Bola to teda akási „ľudová demokracia“ východoeurópskeho typu, kde všetci (99,9%) vyjadrovali jednoznačnú podporu vládcom. Mnohí teoretici však už vtedy odmietali názor „hlas boží, hlas ľudu“ ako ideu ohrozujúcu status panovníka náladami „davu“. Dnes by sme povedali „ulice“. Moderná demokracia vrátane Slovenska by mala klasický „vox populi, vox Dei“ chápať úplne obrátene: ako výraz obyvateľov-voličov s právom na alternatívny výber protichodných reprezentantov zastupiteľského zboru „ľudu“ v domácej aj zahraničnej politike.

Pre tých, ktorí sledujú slovenské noviny a hlavne povolené a s výnimkou neprípustnosti vulgarizmov necenzurované debaty aktívnych insitných prispievateľov je používanie terminologických pojmov v politickej ideológii tu zaujímavé, tu zarážajúce, inokedy humorné i poburujúce, ale zväčša mätúce práve pre dezorientovaný hlas ľudu. Autor tohto blogu si doprial rozkoš prečítať si v slovenských médiách počas posledných dvoch týždňov reakcie spravidla anonymných autorov na články a názory novinárov.

„Vox populi“ tu predstavuje zväčša manipuláciu a svojvoľné zaobchádzanie s jazykom a spôsobuje politicko-emociálny dynamit pre bezradných slovenských používateľov tlačených médií a sociálnych sietí vôbec. V istom zmysle je „vox populi“ bez ohľadu na to, či ide o užšie či hlasnejšie vylúčené skupiny priam lahôdkou pre sociológov, psychológov, historikov, politológov a niekedy aj patológov. Zatiaľ čo niektoré moderné neologizmy sú všeobecne akceptované (marxizmus-leninizmus, klérofašizmus, neonacizmus, neokolonializmus), väčšina vokabulára vyráža dych. Hlavným sústom pre jazykových novátorov sú témy o slovenských dejinách, o Rusku, EÚ, NATO, USA, Číne, Severnej Kórei, Strednom východe ako aj o celej plejáde kontroverzných politikov. Ušlo sa aj autorom článkov, na ktorých sa zniesla lavína osobných urážok.

Ide nielen o zavádzajúci obsah – teda „hoaxy“ – ale aj o smršť ideologických novotvarov ako: prestitút, pravdoláskari a slniečkári, demokratúra, hnUSAci, Ukroruina, UkroEurázia, Killary (Clintonová), Pytlík (Putin), mastný vlas (Kiska), Perkeltová (Merkelová), Makarón (Macron), Prasačenko (Porošenko), Donald Káčer Tresk Huba (Trump), demožráči, USlokaji, červenohnedí …

Najväčšiu priazeň anonymného hlasu ľudu si však získali „izmy“ na prvom mieste paradoxne nie nacizmus či komunizmus, ale fašizmus. Vyberám z prívalu ľudovej tvorivosti používateľov internetu: stalinofašisti, havlofašisti, rusofašisti, ukrafašisti, USfašisti, ficofašisti, kiskafašisti, židofašisti, globalfašisti, demokratofašisti, eurofašisti, NATOfašisti, fašistokomunisti, islamofašisti, amisionofašististi.

Je otázne, či terminologicky zdemoralizovaných ľudí je možné naučiť tzv. dobrým mravom domácou a školskou výchovou. Iskra nádeje tu však existuje: v nemeckých, rakúskych, španielskych alebo francúzskych reakcií zo strany  „vox populi“ nachádzame kultivovanejšie reakcie ako v českých, slovenských alebo poľských pomeroch. Pravdou je, že pomocou jazyka by sa malo predovšetkým zjednocovať aj politicky korektné komunikačné spoločenstvo a k tomu musí, ako sa zdá, na barlách chodiaci slovenský hlas ľudu ešte uraziť nejaký ten kilometer.

*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku