Bude to už zhruba tri roky, keď sa vo Veľkej Británii uskutočnilo bezprecedentné referendum. Bezprecedentné v tom, že obyvateľstvo hlasovalo nie o vstupe do EÚ, ale o vystúpení z nej. Ľudové hlasovania o vstupe do tejto supranacionálnej štruktúry sú bežnou záležitosťou, ale hlasovanie o výstupe celého Spojeného kráľovstva (Anglicko, Škótsko Wales a Severní Írsko) predstavuje precedens, ktorý v dejinách EÚ nemá obdobu.
Veľká Británia sa do EÚ dostávala ako do domnelého ekonomického raja namáhavo a pracne najmä pre odpor De Gaullovho Francúzska. Pravdu povediac, pre Britániu ako svetovú koloniálnu veľmoc začala byť Európa už od 18. storočia primalá a kolonizáciu tohto kontinentu plne prenechala Rusku. Prispela k tomu aj povestná britská ostrovná poloha a naprostá námorná hegemónia. Koniec koncov, výsledky referenda o vystúpení z EÚ nebolo až takým veľkým prekvapením. Briti sa zväčša ešte aj pred referendom nepovažovali za „Európanov“, len akceptovali, že tvoria súčasť EÚ. Autor tohto článku pôsobil na jednej britskej univerzite šesť rokov a veľakrát zažil, že jeho kolegovia neleteli do Európy, ale na „kontinent“ . V rozpore s víziami otcov-zakladateľov EÚ si Briti vymohli menovú výnimku a ostali pri svojej libre, pretože by im vraj na minciach aj papierových bankovkách chýbal portrét ich obľúbenej kráľovnej. Nedôvera voči vychvaľovanému euru, pravda, existuje aj v Dánsku, Švédsku či v Českej republike. Chudobnejšie krajiny euro ako spoločnú menu rady prijali, čo zasa nemusí byť dobrá správa.
Iným faktorom brexitu je aj špecifická bezpečnostná politika a faktická závislosť Spojeného kráľovstva – tak ako Európy vôbec – od vojenskej moci USA. Hoci sa to môže pozdávať paradoxné, ale až do Prvej svetovej vojny sa v amerických bezpečnostných stratégiách uvádzala Veľká Británia ako hlavné vojenské nebezpečenstvo pre ich krajinu, čo nakoniec dáva zmysel vzhľadom na britsko-americké vzťahy počas aj po dosiahnutí nezávislosti USA od Veľkej Británie.
Vzťahy USA a Británie po možnom brexite nadobudnú nový rozmer, aj keď nálady britského obyvateľstva sa zoči voči zmenám demografickej skladby budú presúvať – len nie smerom k EÚ, ale k tzv. rozvojovému svetu. Pre mnohých Britov znamená brexit odpútanie sa od bruselskej byrokracie a Američanov nazývajú „bratránkovia“. Iní Briti sa čoraz viac modlia smerom k Mekke a časť vzdelaných Britov (najmä v Anglicku) považuje Američanov za barbarov, ktorí „prznia“ oxfordskú angličtinu.
Vývoj Británie po prípadnom brexite je zahraničnopoliticky zatiaľ neprehľadný podobne ako hlasovanie britských poslancov v ich Dolnej snemovni. V EÚ z takého stavu panuje „divná“ nálada, ktorá tak trochu pripomína časy delenia bývalého Československa, keď sa česká verejnosť čoraz viac prikláňala k názoru „ať si jdou“. V EÚ taký postoj voči brexitu zatiaľ neexistuje, ale môžeme bez problémov vystopovať znaky európskej pomstychtivosti: „Ať si jdou“, ale my im to náležite osladíme. V globálnom svete je zložité predstaviť si EÚ bez Británie a eurobyrokrati sa bezmocne potácajú v teóriách následkov brexitu. Jedna časť na adresu Britov hovorí „však vy na svoju dezerciu ekonomicky doplatíte“, z iných kruhov počuť, že na doplatí EÚ a oportunisti sa nechávajú počuť, že na to doplatia obe strany.
Európa, ako tvrdia štatistici, mala na začiatku novoveku štvrtinu celosvetovej populácie, dnes to sú ale už len cca 4% obyvateľstva planéty zvanej Zem, a to ešte vrátane imigrantov.
Ale šanca vždy existuje: E. sa zbaví záťaže zvanej UK a svojim rozširovaním smerom k juhovýchodnej Európe vyhrá boj o európsku identitu, teraz už bez tvrdohlavo neprispôsobivých Britov. Je to síce málo pravdepodobné, ale Bruselu neostáva nič iné ako tomu veriť.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku