Je to smutné, ale nežijeme v jazykovom ideálnom svete a to je na najmenšom na zamyslenie. Európa (EÚ) má spoločné inštitúcie ako Európsku radu, Európsku komisiu, Európsky parlament a niekoľko ďalších nadnárodných inštitúcií, má aj spoločnú hymnu. Na európskych futbalových šampionátoch by však túto hymnu vypískali, pretože by domáci diváci uprednostnili tú vlastnú. EÚ má aj spoločnú vlajku, ktorá popri zástave Slovenskej republiky visí na každom mestskom aj slovenskom úrade.
Lenže EÚ má vážnejší problém, ktorý ohrozuje jej identitu, a k tomu patrí aj spoločný jazyk. Len tak náhodou: spýtajte sa na Slovensku Američana, odkiaľ je a odpoveďou bude, že je Američan (aj keby to bol Mexičan tam žijúci v Texase alebo bol napr. zo Massachusttets). A nechajte sa spýtať v New Yorku alebo inde, odkiaľ ste. Odpoviete, že z Poľska, Nemecka, Francúzska, Maďarska a iné. Je pre tento deficit nejednotnej európskej identity nejaké riešenie? Krátkodobo asi sotva. Jazyk by mal odrážať kultúru národov, ale v integračnom zmysle musí byť na prvom mieste chápaný ako nástroj na rovnoprávnu diskusiu, pretože vzájomne rovnoprávna a zrozumiteľná jazyková diskusia musí byť jednoznačne základom fungovania súdržnej komunity.
Iste, jazyk je podstatným nástrojom kultúry, ale okrem komunikačnej má aj identifikačnú funkciu. Treba však priznať, že jazyky členských štátov EÚ predstavujú niečo ako revolučné jadro projektu mladého a ušľachtilého európskeho procesu. Problémy s jazykovou politikou EÚ však trestuhodne zanedbala. Jazyková politika sa týka všetkých – starých, strednodobých aj nových – krajín EÚ. Na počiatku integrácie (Rímske zmluvy) začala jazyková politika EÚ za preferovaným hospodárskym a politickým vývojom. Rok 1957 (Rímske zmluvy) bol relatívne z jazykovej politiky jednoduchý, pretože, po prvé, existovalo len šesť jazykov vtedajšieho EHS – francúzština, nemčina, holandčina, „belgičtina“ a „luxemburgčina”. EHS však vtedy na rozmnožovaní jazykov ušetrila, pretože Belgičania sa jazykovo prekryli s holandčinou aj francúzštinou a Luxemburxčina sa svojho inak nepoužívaného jazyka vzdala a vydala sa na milosť francúzštine a nemčine. Lenže po ďalších rozširovaniach EÚ sa vlastne vďaka Rakúsku ušetrilo iba na nemčine. To však nebolo pre EÚ podstatné. „Jamu“ v EÚ vykopala angličtina, ktorá sa pristúpením do EÚ ako Spojené kráľovstvo stala členom Únie. Bez ohľadu na to, ako dopadne „Brexit“, je angličtina víťazom jazykovej arény v súčasnom svete, keďže francúzštinu odsunula y piedestálu už po prvej svetovej vojne. A je to smutné. Svet má za sebou iks jazykov, ktoré v našej protohistórii ovládali vtedy známy svet patrí tam okrem iného aj fenomén helénizmu, latinizmu, turečtiny, taliančiny či arabčiny. Dnes sa za jazykového predátora označuje angličtina. Hovorí ňou takmer každý mladý či mladší človek na na celom svete. Dohovoríte sa ako takto v Indii, v Číne, v arabských krajinách, často aj v Latinskej Amerike. Do tohto jazyka sa však vkrádajú rôzne domáce prízvuky, ktoré robia z angličtiny niekoľko jazykov, ktoré často neľahké pochopiť. Majú rôzne označenia, ako napr, kreólčina alebo tucty iných označení.
Keď sa kedysi známy britský novinár Timothy Garton Ash pýtal dnes už dávnejšie nebohého českého prezidenta Václava Havla (jeho angličtina bola na zaplakanie), čo si myslí o „jazykovom víťazstve“ angličtiny v stredovýchodnej Európe, odpovedal trikrát: Po prvé je tu v Európe taká angličtina, ktorej rozumieme my, Európania všetci , t.j. Euroangličtina. Po druhé je tu angličtina, ktorej rozumieme menej a to je americká angličtina. No a po tretie je tu angličtina, ktorej nerozumieme vôbec a to je anglicko-britská angličtina.