Zástancovia starých poriadkov po rozpade koloniálneho sveta, poprípade aj po páde železnej opony pred pár desaťročiami, dnes doslovne chrochtajú blahom. Tak, a máte to tu! Tú Vašu demokraciu! Len autoritatívny režim môže predsa takú beštiu ako človek udržať na uzde. Inak sa to zviera utrhne a privedie svet do záhuby!
Áno, s demokraciou je problém. Jej definícia je jednoduchá, ale jej vykonávanie býva žalostné. Čoho sme dnes svedkami vo svete, kde vládnu zástupcovia ľudu na základe princípu, ktorý ešte len pred dvomi-tromi generáciami predstavoval priam erotický sen? Médiá nás kŕmia demonštráciami v demokratickom Ekvádore, demokratickom Čile a v údajne demokratickej Bolívii, zažívame naživo demonštrácie ľudí v Honkongu, vo Francii stále ešte hulákajú tzv. žlté vesty a zapaľujú kontajnery, na Červenom námestí v Moskve demonštrujú pravidelne desaťtisíce ľudí, v Česku sa schádzajú poctiví pracujúci a žiadajú odstúpiť tých politikov, ktorých si predtým zvolili práve podľa princípu alternatívnej demokracie. A Slovensko je v morálno-politickom rozklade. V Británii zasa demonštrujú tí, ktorým sa nepáči, že väčšina voličov rozhodla o brexite inak, než ako by si boli bývali želali tí, ktorých bola menšina. V Sýrii sa strieľa ostošesť, v Jemene už takmer každý druhý umiera hladom, Etiópia sa búri proti nositeľovi Nobelovej ceny za mier a môžeme pokračovať.
Ale máme aj obdivuhodné výnimky: V takej Saudskej Arábii to „klape“ (a kto neklape, tak doklape), v Číne je pokoj, len tam občas zasype baníkov, Vietnam je pokojný, aj keď v Saigone si Vietnamec príde na zhruba päťnásobne vyššiu mzdu ako na severe krajiny. Laos je vzorom stability v regióne a až podozrivo pripomína rozprávkový život v Československu pod láskavou ochranou štátostrany. Kuba je tiež pokojný štát, ibaže každý siedmy Kubánec z ostrova slobody radšej utiekol. Ale ženy sa tam vlnia v geneticky zdedenom rytme a muži vo veľkom popíjajú najrôznejšie druhy lacného kubánskeho rumu v tuzemskej mene. Ak sa náhodou preplavia na Floridu, ich príbuzní ich odmietajú, pretože už nevedia pracovať.
Takže dá sa povedať, že nedemokracia (najmä tá ozajstná ľudová) je to pravé orechové. Ľudia tam nekradnú, korupcia takmer neexistuje. Neverte dezinformáciám, že bez úplatku ste si kedysi v Československu nemohli kúpiť kakao, sirup do vody či toaletný papier. Parlamenty hlasujú s dojemným stopercentným konsenzom a zdravotne sa pracujúcim darí, pretože ich priemerný vek dožitia stagnuje. Štát tak ušetrí na dôchodcovských parazitoch a nákladnej lekárskej starostlivosti pre seniorov. Načo nám teda tá vychvaľovaná demokracia – túžba veľkých politických duchov predchádzajúcich generácií – vlastne je dobrá? Tí starší si pamätajú November 1989 a vieru v kupónovú privatizáciu a presvedčenie, že o rok dva budeme tráviť dovolenky na Bahamách. Že keď vyženieme „komoušov“ od korýt, tak ich zdeptáme. Len tí komoušci nikdy neodišli, majú totiž živočišný pud sebazáchovy.
Zaliezli do dier, v ktorých pohodlne prezimovali a teraz sa vrátili k pôvodnému remeslu, aj keď mnohí už to do členstva v KSČ predtým nestihli. Sme to proste my. Tie menej militantnejšie nátury, vidiac priestor, ktorý poskytuje korupcii, sa o demokraciu obávajú. Je to veľmi nová, neskúsená a krehká vec. Koniec koncov, vo svojich trojzväzkových Dejinách sveta (vydaných po konci Prvej svetovej vojny vo Viedni ako „Weltgeschichte“) britský spisovateľ fušujúci do histórie, H. G. Wells, skepticky konštatoval, že sa máme obzrieť len štyristo generácií za seba. Uvidíme človeka s krvavými, chtivými a lačnými očami. Toho tak stretnúť v lese, tak Wells, najlepšie je položiť amulet na klát a utekať preč o život.
*Autor je bezpečnostný analytik.