Komentáre a názory Politika Top Zahraničné

Komentár Adama Gašparoviča: Štáty dosiahli kompromis, ľudia budú trpieť ďalej

Po takmer desaťhodinovom rokovaní prišli lídri EÚ k dočasným kompromisným záverom o téme migrácie. Kým toto riešenie môže vyriešiť nemeckú vládnu krízu, jeho potenciál riešiť tú migračnú je oveľa menší. Medzi krokmi, na ktorých sa lídri zhodli, sú ochrana vonkajšej hranice, dobrovoľná solidarita s južnými štátmi EÚ, podpora centier pre registráciu a azylové konania v rámci EÚ i mimo nej a podniknutie krokov k zamedzeniu takzvanej sekundárnej migrácie. Kým väčšina politikov, vrátane tých našich, sa usmieva, táto dohoda ponúka len veľmi málo nového a dokonca otvára dvere nechcenému austrálskemu modelu. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) a Organizácia OSN pre utečencov (UNHCR), s ktorými EÚ pri implementácii záverov samitu počíta, už ponúkli náčrt konkrétnych krokov, pri ktorých však varujú štáty EÚ pred outsourcingom a odsúvaním vlastnej zodpovednosti.

 

Záverom samitu a ich šanciam naúspech sa venovalo už mnoho pozornosti. Pri takomto hodnotení si však musíme uvedomiť, čo je primárnym cieľom týchto opatrení a čo sme od nich prostredníctvom našich reprezentantov chceli my sami. Na samite nešlo o kompletné zastavenie migrácie do EÚ ako takej, aj keď sa to tak pri vystúpení maďarského vodcu Viktora Orbána a jeho sympatizantov zo skupiny V4 mohlo javiť. Miesto toho išlo počas takmer desaťhodinového rokovania o zamedzenie nelegálnej migrácie a kontrolu takzvanej sekundárnej migrácie. Práve kvôli tej Horst Seehofer, nemecký minister vnútra a líder koaličnej strany CSU, ohrozil budúcnosť nemeckej vládnej koalície.  Celkové zamedzovanie migrácie ako takej totiž často vedie k nárastu snáh o nelegálny prechod hraníc. Sprístupnenie legálnych ciest je jednou z možností ako obmedziť potrebu nelegálnej migrácie, a tak aj ohroziť prevádzačov a ich business model. Nejde tu o hoax kandidáta Štefana Harabina o Marakéšskej deklarácii, ale o sezónne pracovné víza, študentské víza a ďalšie možnosti, ktoré EÚ ako časť spolupráce pri kontrole migrácie sľubuje krajinám severnej Afriky už niekoľko rokov.

 

Či tomu veríme alebo nie, migrácia existovala ešte pred migračnou krízou a jej celkové zastavenie je vo svete 21. storočia nie len nemožné, ale aj nežiaduce. Migrácia nie je niečo, čo EÚ objavila v roku 2015 a ľudia, ktorí do EÚ prišli, nie sú votrelci, ktorí s EÚ nemajú nič spoločné. Väčšina z nich žila v štátoch, ktoré boli historicky okupovanékrajinami dnešnej EÚ a neskôr mali s EÚ a aj jednotlivými členskými štátmi štandardné, nadštandardné i konfliktné vzťahy.Životy nás všetkých boli a sú týmito historickými vzťahmi priamo a nepriamo ovplyvnené. Nejde tu o pokračovanie obviňovaniačlenských štátov EÚ zo zapríčinenia migračnej krízy, ale o snahu zmazať vymyslenú deliacu čiaru medzi „nami a nimi“.Tú sa v honbe za percentami snažia poslancieurópskeho, slovenskéhoa mnohých ďalších parlamentov nakresliť medzi EÚ a zvyškom svetaprostredníctvom nenávistného diskurzu.

 

Vyššie spomínané prepojenia medzi EÚ a svetom mimo nej sú veľmi dôležité nielen pri vzniku konfliktov, ale aj pri ich riešení. Zníženie počtu ľudí, ktorí sú ochotní podstúpiť strastiplnú cestu do Európy, je možné dosiahnuť len v spolupráci s krajinami, odkiaľ títo ľudia pochádzajú a cez ktoré prichádzajú. Zatiaľ čo mnohým teraz napadnú tábory pre azylantov a migrantov mimo EÚ, dôležitejšiu úlohu zohrávajú podmienky, ktoré ľudí tlačia k rozhodnutiu odísť za lepším životom. Takéto tábory totiž nie sú riešením, ak sa z nich ľudia nemajú kam vrátiť alebo byť vrátení.

 

Bez vytvorenia podmienok pre bezpečný život tieto centrá migračnú krízu nevyriešia, ale len predĺžia a presunú utrpenie z talianskych pláží na miesta, kde ho nevidno a nepočuť. Dôkazom toho je takzvaný austrálsky model, podľa ktorého sa ľudia smerujúci do Austrálie násilne deportujú do ostrovných migračných centier, kde sú držaní na dobu neurčitú a často proti svojej vôli. Riešenie migračnej krízy nemôže byť postavené na rozhodovaní medzi kontrolou a ľudskosťou. Ako varovala už Hannah Arendtová, keď sa z mien stávajú čísla a vytvárajú sa kategórie ľudí, ktorým sú odmietané základné ľudské práva a slobody, pomaly opúšťame civilizáciu a otvárame dvere totalite.

 

Závery samitu sú napísané vo frázach dostatočne vágnych na to, aby mali potenciál zažehnať nemeckú koaličnú krízu. Prekvapivo málo pozornosti sa v nich však venuje migrantom samotným. Primárnu rolu hrali potreby členských štátov, nie problémy ľudí v nich žijúcich (občanov a migrantov). Na rozdiel od EÚ, ktorá je momentálne zaťažená vnútropolitickými bojmi, IOM a UNHCR zakladajú svoj návrh implementácie na rešpektovaní základných práv azylantov. Návrh má 6 krokov a spolieha sa na podporu krajín EÚ a severnej Afriky. Momentálne je v úplnom rozpore s postojom talianskeho ministra vnútra, Mattea Salviniho, ktorý odmieta vylodenie záchranárskych lodí v talianskych prístavoch. Je otázne, ako sa návrh „predpovedateľného a zodpovedného mechanizmu na vylodenie a spracovanie osôb zachránených na mori“, ktorý IOM a UNHCR predložili EÚ, vyvinie a do akej miery bude úspešný. V situácii, keď sú migranti pri politických rozhodnutiach používaní ako šachovnicové figúrky  však môžeme predpokladať, že to nepôjde hladko.

 

Viacerí lídri členských štátov EÚ od samitu dosiahli, čo chceli. Reálne riešenie problému vymenili za vágne prísľuby o dobrovoľnej solidarite, ktorú budú najmä tí naši lídri využívať v domácom boji o volebné preferencie. Deklarovalo sa aj úsilie zaviesť také mechanizmy, ktoré zabránia vo voľnom pohybe migrantov a azylantov medzi členskými štátmi EÚ. To zas poslúži na upokojenie Horsta Seehofera, ktorému dýcha na krk rastúca AfD. To, že tieto krátkozraké taktiky predvolebného charakteru doposiaľ podporili len pôvodných vlastníkov nenávistných tém, neofašistov a neonacistov, podľa toho, či hovoríme o Slovensku, alebo Nemecku, im zrejme neprekáža. Téma ľudského utrpenia sa zrejme opäť odsúva na ďalší samit.