BRATISLAVA – Lajčák v kresle ministra stále zostáva. Ani stredajšie stretnutie ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka s prezidentom Andrejom Kiskom a premiérom Petrom Pellegrinim neprinieslo definitívnu odpoveď na otázku, či a kedy nastane na poste šéfa našej diplomacie zmena. Pellegrini vyhlásil, že Lajčák má jeho dôveru, Kiska zasa, že chce viac času na premýšlanie. Miroslav Lajčák tak mohol z pozície ministra prevziať naše predsedníctvo v OBSE. Nad tým, koľko na čele našej diplomacie ešte pobudne, však aj naďalej visia otázniky.
V Ústave Slovenskej republiky sa píše, že prezident “vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu.” To, či ju prijať musí alebo nemusí, prípadne dokedy, sa v nej však striktne neuvádza.
Ústavný právnik Marek Domin hovorí, že v Ústave síce nie je stanovené, dokedy musí hlava štátu prijať demisiu člena vlády, avšak prezident by nemal čakať pridlho. Opierať sa v takomto prípade môžeme aj o ústavnú zvyklosť. Na Slovensku si zatiaľ najviac času na “premýšlanie” zobral prezident Ivan Gašparovič v prípade demisie ministra kultúry Rudolfa Chmela, a to necelé dva týždne.
To, že by Lajčák svoju demisiu vzal späť, podľa neho možné nie je. “Ústava rieši iba to, že minister môže podať demisiu kedykoľvek, a že ju podáva prezidentovi,” vysvetľuje. Avšak v situácii, že by si to Lajčák predsa len rozmyslel, a v kresle ministra by chcel zotrvať, je tu možnosť, že prezident Lajčákovu demisiu formálne príjme. “Následne predseda vlády opäť navrhne pána Lajčáka za ministra a prezident ho znova vymenuje. Neexistuje žiadna prekážka v Ústave, hovoriaca o tom, že ak niekto podal raz demisiu, nemôže byť opätovne do funkcie menovaný,” vysvetľuje ústavný právnik. “Z právno-formálnej stránky by to bolo vyriešené. Politický dôsledok by bol rovnaký.”
Domin si vie tiež predstaviť, že by záležitosť mohol riešiť aj Ústavný súd. “Problém však je, že ten rozhoduje niekoľko mesiacov, niekedy aj rokov. Preto nevidím ako pravdepodobné, že sa naň niekto obráti. Skôr si myslím, že sa to vyrieši v politickej rovine,” uviedol.
Podľa Baránka môže do veci zasiahnuť Ústavný súd
Politický analytik Ján Baránek tiež upozorňuje, že prezident nemá časové mantinely, dokedy by mal v takomto prípade konať. Podľa jeho názoru však “v zásade nemôže neprijať demisiu ministra Miroslava Lajčáka.” Ten ju podľa neho tiež stiahnuť nemôže. “V Ústave sa nikde nehovorí, že si to môže rozmyslieť,” tvrdí Baránek. Táto situácia môže podľa Baránka trvať v podstate do volieb, takýto scenár však nepredpokladá. Očakáva, že sa v parlamente nájde niekto, kto sa obráti na Ústavný súd. “Čo v konečnom dôsledku bude dobré, lebo budeme mať ďalšie rozhodnutie o tom, kde sú kompetencie prezidenta. Opäť sme sa dostali do situácie, keď musíme konštatovať, že toto tu ešte nebolo,” myslí si.
SaS hovorí o nedôstojnom konaní, SNS o nevkusnom divadle
Najsilnejšia opozičná strana sa k spôsobu, ako s Lajčákovou demisiou Kiska naložil, stavia kriticky. “To, čo predviedli prezident Andrej Kiska, premiér Peter Pellegrini a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák, je bezprecedentné a nedôstojné,” vyhlásil šéf SaS Richard Sulík. Za normálnych okolností, ktoré by zodpovedali Ústave a zvyklostiam, by sa podľa neho “už hľadal nový šéf slovenskej diplomacie, pretože prezident by prijal demisiu ministra Lajčáka.” Pripomenul tiež, že ústavní činitelia pri nástupe do funkcií “sľubujú dodržiavať zákony a Ústavu SR, pričom ústava osobitne prezidentovi ukladá zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov.” Ako však povedal pre Glob.sk, napriek tomuto kritickému postoju zatiaľ neplánujú podniknúť žiadne kroky v vrátane možnosti obrátiť sa na Ústavný súd.
Postoj, aký zaujala hlava štátu, skritizovala aj strana SNS, ktorá v tejto súvislosti hovorí o “neprehľadnom a nevkusnom divadle.” Situáciu sledujú so znepokojením. “Aj keď predseda vlády prezidenta požiadal, aby prijatie demisie zvážil, prezident v skutočnosti takúto možnosť nemá. Ústava SR neumožňuje prezidentovi demisiu člena vlády neprijať. Vo všeobecnosti platí, že vždy, keď sa člen vlády sám rozhodne ukončiť pôsobenie vo funkcii, je v záujme štátu veľmi rýchlo a efektívne vyriešiť provizórium v riadení ministerstva,” hovorí podpredseda národniarov Jaroslav Paška.
Rozmýšlal aj Gašparovič – nie raz
Andrej Kiska nie je prvým prezidentom v našej histórii, ktorý si zobral čas na to, aby si premyslel, ako naloží s demisiou člena vlády. Podobne postupoval aj jeho predchodca v úrade Ivan Gašparovič. A to opakovane. V roku 2005 prešli od podania demisie vtedajšieho ministra kultúry Rudolfa Chmela do dňa, kedy bol hlavou štátu odvolaný, takmer dva týždne. Chmel 11. mája 2005, keď demisiu podával, uviedol, že z funkcie odstupuje “z objektívnych i subjektívnych dôvodov.” Na svojom odchode sa mal dohodnúť už pol roka dopredu s predsedom strany ANO Pavlom Ruskom a jeho koniec sa dlhodobo očakával. Gašparovič napriek tomu jeho demisiu prijal až 24. mája 2005.
Podobný, aj keď tentokrát kratší scenár, sme videli aj začiatkom roka 2006, keď sa opustiť ministerské kreslo rozhodol vtedajší šéf rezortu obrany Juraj Liška. Urobil tak po tragickom páde lietadla s našimi vojakmi na palube pri maďarskej obci Hejce. “Bez ohľadu na to, či je pol roka alebo tri roky pred voľbami, najdôležitejšie je zostať človekom. Ja som sa rozhodol odísť, lebo to tak cítim,” zdôvodňoval svoje rozhodnutie, ktoré urobil necelého pol roka pred parlamentnými voľbami. Napriek tomu, že Liška demisiu prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi podal 27. januára, ten nekonal hneď. Na rozhodnutie si zobral niekoľko dní. Napokon ju však 1. februára 2006 prijal.