BRATISLAVA – Pätnástka kandidátov na funkciu prezidenta Slovenskej republiky je známa a predvolebný boj začína naberať na obrátkach. Jedna z jeho najtradičnejších súčastí – bilbordy – už zaplavujú Slovensko. Odborníci z oblasti marketingu pre Glob.sk zhodnotili, ako sa v tomto smere vyzbrojili kandidáti, ktorí sa zatiaľ na základe prieskumov ukazujú ako najviac relevantní – Robert Mistrík, Maroš Šefčovič, Štefan Harabin, Béla Bugár, Zuzana Čaputová, Milan Krajniak či Eduard Chmelár. Podľa nich jednotliví adepti na najvyššiu ústavnú funkciu v štáte neohúrili.
Odborník na marketing Rastislav Uličný z MUW Saatchi & Saatchi upozorňuje, že v prípade bilbordov zvyčajne vidíme stále to isté – a to v lepšej či priemernej vizuálnej úrovni. Často dokonca v podpriemernej. “Nepovažujú to za dôležité, šetria peniaze, zadávajú túto úlohu ľuďom, ktorí s tým nemajú skúsenosť, nedajú si poradiť a nakoniec je to tiež výsledok ich osobného vkusu, respektíve nevkusu,” tvrdí. Inak tomu podľa neho nie je ani pri súčasných prezidenských kandidátoch. “Obávam sa, že väčšina z nich sa už dotkla vizuálneho či grafického dna,” uviedol.
Podľa marketingového konzultanta Michala Ruttkaya sú mediálne plány jednotlivých kandidátov značne zubaté. “Akoby sa plochy kupovali neskoro, v čase kedy kapacita bola dosť vypredaná, a k dispozícii zostali len plochy horšej kvality,” tvrdí s dodatkom, že Mistrík a Čaputová tvoria výnimku. Základné vizuály a posolstvá sú podľa neho “poznačené komunikačným klišé, často absentuje posolstvo, ktoré by motivovalo k výberu konkrétneho kandidáta a outdoorová kampaň sa stáva len akousi povinnou jazdou.”
Vsadiť na národné farby nevyšlo
Osobitnú pozornosť Ruttkay venoval kategórii, ktorú on sám označil za “povinné vizuály so štátotvornými postojmi.” Spadajú tu bilbordy Chmelára, Zábojníka, Šefčoviča a Krajniaka, ktoré spája “trikolóra, štátny znak, lepšie či horšie foto…”
“Ak je vizuál Eduarda Chmelára naozaj autentický a nie je to pokus o antikampaň, tak je to jeho tragický vklad do tejto súťaže. Katastrofická fotka, človeka, ktorý má byť pre Slovensko, ale pôsobí ako proruský aktivista z doneckej oblasti,” zhodnotil Ruttkay.
Kritický bol aj v prípade Maroša Šefčoviča, ktorý je momentálne jedným z favoritov pre postup do prípadného druhého kola volieb. V súvislosti s jeho bilbordom hovorí o “čajovom výkone.” Za “mizernú” označil aj samotnú fotografiu, po ktorej Šefčovič siahol. “Tak ako sa pomaly a trochu neskoro zapája do kampane, tak rýchlo musel tím vyprodukovať nielen tlačovú konferenciu ale aj posolstvo a vizuál. Foto je zrejme z archívu, logo z garáže a slogan z fabriky na generiká bez nároku na čokoľvek originálne.”
Za najkultivovanejší spomedzi spomenutých označil bilbord Milana Krajniaka. “Grafický návrh videlo skúsené oko, neuráža, slogan pomenováva svoje budúce pôsobenie pomáhača tým, ktorí to potrebujú. Menej hovorí o vízii, ale v tejto zvláštnej súťaži štátotvorného mixu , aj tak pokrokový počin,” zhodnotil Ruttkay.
Tí lepšie pripravení
Trojica Béla Bugár, Robert Mistrík, Zuzana Čaputová podľa Ruttkaya spadajú medzi tých, ktorí sa pri tvorbe bilbordov viac zamysleli, respektíve “investovali do prípravy viac času aj peňazí.”
Béla Bugár vsadil až na tri rôzne verzie bilbordov. Ten, kde súčasný podpredseda parlamentu siahol iba po texte však Ruttkay vidí ako niečo medzi “parte a teasingom.” V slovenskej verzii s nápisom “Môj prezident” odborník zasa vyzdvihol fotografiu aj dobré zalomenie. “Žiadna bomba, ale vizuálne jedno z najvýraznejších riešení,” povedal. Čo sa týka tretej, maďarskej verzie, podľa Ruttkaya je “menej niekedy viac.” Bilbordu vyčíta nečitateľný slovenský preklad či výrazne horšie zalomenie. “Neprináša nič viac oproti kroku č. 2. Akoby sa tím nevedel rozhodnúť čo je dobré, a čo treba vyradiť….tak sa pustí von všetko.”
Bilbordy Roberta Mistríka, ktorý sa zatiaľ v poslednom prieskume umiestnil na prvom mieste sú podľa Ruttkaya “v poriadku.” Upozorňuje však, že “bilbordová kampaň je o budovaní znalosti a zapamätateľnosti tváre, posolstva.” V prípade Mistríka by podľa neho nezaškodila “výraznejšia fotografia, zamyslenie sa nad okuliarmi, oblečením, ktoré je priveľmi formálne a budujúce už spomínané klišé a formalizujúci odstup.“ Čo sa týka sloganu “Pre ľudí, pre budúcnosť pre Slovensko” ide podľa odborníka na marketing o hitparádu “strategickej bezmocnosti strategickej orientácie.”
Bilbord Zuzany Čaputovej označil odborník ako iný. Aj v tomto prípde však bolo čo kritizovať. “Škoda veľa slov, údernú prvú časť sloganu nie veľmi podporuje slogan KDH z roku 1994,” uviedol. Pochválil však vizuál, ktorý označil za” kultivovaný.” Použitá fotografia je však podľa neho “trochu strnulá.”
Harabinov autobus
Autobus, po ktorom siahol bývalý minister spravodlivosti podľa Michala Ruttkaya celkovým vyznením pripomína autobus väzenskej stráže. “Kandidát výberom tohto nástroja deklaruje budúcu techniku kampane, byť v teréne a “dotýkať” sa problémov občanov. V časovo limitovanej súťaži a klimatickému obdobiu technológia, ktorá by mala byť len doplnková, chýba sústredenie sa na skutočnú komunikáciu s verejnosťou,” tvrdí Ruttkay. Čo sa týka sloganu “Za Slovensko, tradície a právny štát,” ide podľa odborníka o “typickú ukážku generického posolstva.”
Dotyk s vizuálnym dnom
Podľa Rasťa Uličného je až na pár výnimiek úroveň spracovania naozaj slabá. “Lacné spracovanie, úprava fotografií, zakomponovanie fotografie do formátu, výber typografie a celková kompozícia vytváraju u mnohých z nich skôr graficky chaos. To som povedal ešte mierne,” tvrdí Uličný. Čo sa týka farieb, kandidáti siahli najmä po bielej, modrej a červenej z pochopiteľných dôvodov. “Nie je to žiadne obmedzenie, ak s tým viete narábať,” tvrdí. Farbám, po ktorých siahol Béla Bugár však z tohto pohľadu nerozumie. “Toto je asi najvačší vizuálny prešľap. Podobne je na tom s výberom aj pán Harabin. A určite tu neobstojí argument, že chcel byť iný,” povedal odborník. Čo sa týka zvyšných kandidátov, tí podľa neho farebnosť viac menej dodržali. O vizuálnej čistote, jednoduchosti či grafickej estetike však podľa neho hovoriť nemôžeme.
(Ne)šťastné logá
Samostanú kategóriu podľa Uličného tvoria logá. “Grafický dizajn je odbor, ktorý má svoje pravidlá a princípy. Kto ich nepozná a nerešpektuje, nemal by tú prácu robiť. Škodí sebe a hlavne tým, ktorí si u neho prácu objednali,” upozornil. Osobitnú pozornosť venoval najmä logu Maroša Šefčoviča, ktoré podľa jeho slov “asi nestihli dokončiť.”
Za hlavnú cestu komunikácie však Uličný označil posolstvo alebo inak povedané správu. Tá by mala jasne charakterizovať jednotlivých kandidátov a zároveň motivovať ich voličov. “Či sú strategicky správne zvolené, ukážu voľby. Žiaľ, v mnohých prípadoch sú to len stokrát prevarené kombinácie slov, ktoré v skutočnosti nič nehovoria,” zhodnotil.
Ak by mal celkovo vybrať “znesiteľné” bilbordy, boli by to tie z dielne Zuzany Čaputovej a Roberta Mistríka. “Je tam snaha o jednoduchosť spracovania, vizuály pôsobia čisto a ich posolstvá sú jasne zrozumitelné.”. Za stred označil Šefčoviča s Krajniakom. “Ostatné je skôr snaha o komunikáciu, nie je čím chváliť.”
