Domáce Komentáre a názory

Choroba, s ktorou sa nedá nič robiť: Pravica musí padnúť na úplné dno

Čítam zaujímavú knihu o lekárstve starých Egypťanov. Vcelku jednoduchým lineárnym myšlienkovým procesom som sa dostal od čítania popisov liečenia chorôb zo 17 dynastie – cca. 1600 rokov p. n. l., ku dnešnej slovenskej pravici. Vtedajší egyptský lekár totiž pri opise choroby povedal: „Toto je choroba, ktorú budem liečiť“ – nasledoval dosť podrobný popis liečenia. Alebo – „Toto je choroba, s ktorou budem bojovať“ a znovu nasledoval dosť podrobný popis liečenia. Alebo, a sme pri slovenskej pravici, egyptský lekár konštatoval: „Je to choroba, s ktorou sa nedá nič robiť.“ Potom nasledoval popis niečoho, čo dnes nazývame paliatívna starostlivosť.

Než prejdeme, vážený čitateľ, k paliatívnej starostlivosti niektorých slovenských pravicových strán, povedzme si, čo nás k nej privádza.

Vráťme sa, stručne, do veselých 90. rokov minulého storočia. Boli to veselé časy, kedy týždeň čo týždeň vybuchovali limuzíny na našich holubičích uliciach, kedy si niekto ani tenis nemohol zahrať bez toho, aby cestou na kurt nevyletel do vzduchu. Boli to zlaté časy, keď ste na to, aby ste sa stali renomovaným novinárom, potrebovali len zaprotestovať proti Mečiarovi. Nie že by som ho mal vtedy rád. Iba opisujem, ako vznikala slovenská žurnalistická obec. Aby som bol spravodlivý – len jej časť. Takisto obľúbeným politikom. Tiež stačilo kritizovať Mečiara. Skrátka, Mečiar bol vstupenkou do lepšej spoločnosti. Presnejšie – negatívne vymedzenia sa voči nemu. Na druhej strane, nechýbalo tam nadšenie. Akokoľvek sme boli amatérmi, nadšenie nám nechýbalo. To nadšenie bolo v tom, že sme si naozaj mysleli, že zo Slovenska urobíme lepšiu krajinu. Len treba vyhrať voľby. Po rôznych peripetiách sme nakoniec prehrali iba tesne. V r. 1998 získalo HZDS 27% hlasov, SDK 26,33%. Len, HZDS nemalo s kým zostaviť vládu. Tak ju zostavil predseda SDK, M. Dzurinda.

Mimochodom, o tom by som tiež vedel dosť popísať, ako sa M. Dzurinda stal najprv hovorcom, potom predsedom. Teda, nie že by to bolo niečo negatívne. Je to ale zaujímavé. Asi aj budem musieť. Problém je jednak v tom, že pomaly môžem začať senilnieť a strácať pamäť. Navyše, niektorí svedkovia už aj umreli, niektorí si prepili zdravý rozum, čo je mimochodom jedno. Od prepitého svedka udalostí sa dozviete presne toľko použiteľných informácií, ako od mŕtvoly.

Reálne môžem potvrdiť, že M. Dzurinda mal vtedy víziu. Ono to ani nebol nejaký problém. Po Mečiarovi mali víziu aj ošetrovatelia v bratislavskej ZOO, aj čašníčka v krčme „U Mýtnika“. Len tá jej vízia bola trochu nekompatibilná s našou. Raz som tam skoro dostal bitku. Stretol som tam kamaráta Fera. Pred Mýtnikom. Je to ten istý Fero, o ktorom má pesničku aj Elán. Fero išiel s nejakou partiou. Dnes už naozaj neviem, či to boli elánisti, alebo nejaká podobná partia. Len viem, že som niečo zašmodrchal o tom, že konečne sme toho Mečiara odstavili atď., atď. Nebyť Fera, asi dostanem bitku. Asi viete, kto označil Mečiara za nadsamca a pod. Jožo Ráž. Takže podobné reči boli v týchto partiách nanajvýš nevhodné. Aj Fero bol mečiarovec. Len ma asi nechcel zbierať po celej Mýtnej.

Roky pomaly plynuli. Vízia sa strácala. Samozrejme, spravili sme reformy, sme v NATO, OTAN, EÚ, Schengene, eurozóne, dokonca, ja som sa svojho času stal aj členom „Klubu nepriateľov dychovky“. Ako ten čas plynul, slovenskí politici zistili, že ten Mečiar to vlastne nevymyslel zas až tak zle. Napríklad, s tým jedným volebným obvodom. V r. 1998, v auguste, som sedel s M. Dzurindom pred jeho predvolebným mítingom na Počúvadle (voľby boli v septembri), v tamojšom Penzióne pri jazere (ten míting mám dokonca aj nahratý, keď ho zostrihám, dám ho konečne na You Tube. Len musí byť nejaké výročie.). Tam sme hovorili aj o tom, že ak bude náhodou SDK vo vláde, zmení Mečiarov volebný zákon. Do dnešného dňa ho nikto nezmenil. Ten jeden volebný obvod. Vyhovuje im to.

V tom čase boli aktívni politici, ako Čarnogurský, Dzurinda, Figeľ, Hrušovský, Brocka, Bugár a mnohí ďalší. Fico bol ešte len nadšeným nádejným politikom SDĽ. Hoci, ak si dobre pamätám, tú „Noc dlhých nožov“ v parlamente si poctivo v tom parlamente aj odsedel. Prečo to píšem. Odvtedy sa totiž veľa zmenilo, niektoré mená sú však večné. Takže tu je problém č. 1.:

Nenahraditeľnosť. Hoci, ako iste všetci vieme, cintoríny sú plné nenahraditeľných. Napríklad Jánošík, mamka Pôstková, alebo Enver Hodža. A tak.

Niektorí Nenahraditeľní dokonca majú pocit, že hoci za 20 rokov nemajú výtlak vyšší, ako dajme tomu 8-9%, že teraz to bude zrazu 15%(?). Alebo aspoň 12%. Nechcem im krivdiť. Možno im pribudla za posledné roky charizma, alebo vierohodnosť, možno majú nové kravaty. Alebo botulotoxín pod viečkami…

Ten jeden volebný obvod, okrem iných problémov, spôsobuje aj to, že každý si zakladá stranu, ako sa mu zapáči. Problém je v tom, že pokiaľ by sme tých obvodov mali viac, napr. 16, nebodaj 150, tak, ako je počet kresiel v parlamente, musel by dotyčný zohnať napr. aj patričný počet lídrov. Okrem iného. A tí by museli prejsť súťažou, v štýle „Hic Rhodus, hic salta!“. Voľne preložené – „Mamo, teraz kope každý sám za seba!“. Inak by tá mini strana ostala mini stranou. A mať mini stranu, to je ako mať mini strážneho psa. Veľa kriku, a … nič! Preto napríklad mám veľkých strážnych psov a nemám mini stranu. Však by sa mi tí moji psi rehotali. Takže tu máme problém č. 2 – Jeden volebný obvod. Inak, ten spôsobuje aj iné, vážnejšie problémy, ale o tom inokedy.

No, a potom to funguje nasledovne. Podpredseda B sa poháda s predsedom A. Alebo nepoháda. Možno má Béčko iba pocit, že Áčko by nemal byť predsedom, lebo on by bol lepší. Navyše, Béčko má aj podporu. Céčka, Déčka… Lebo tí vedia, že keď Béčko bude predsedom, teda Áčkom, Céčko sa stane Béčkom, atď… Béčko má teda viacero možností. Kandidovať na kongrese, sneme, zjazde a pod., na predsedu. A keď neuspeje, založiť si stranu. Alebo si stranu založiť hneď. Vlastne je to jedno. Skrátka, máme tu novú stranu. Samozrejme, s programom tej prvej strany. Lebo bývalé Béčko, dnes už Áčko, musí byť kompatibilné samo so sebou. Nedajboh, toto sa udeje vo viacerých stranách. Alebo – ešte lepšie, v jednej viac krát. K tomu sa prifári ďalší insitný nadšenec, ktorý nevymyslí nič lepšie, ako tiež založiť takú istú stranu. Ale svoju. No, a zrazu tu máme plno Áčok, ktoré sa vzájomne a prirodzene, neznášajú. Inak povedané: Matovič neznáša Procházku. Bugár neznáša Matoviča. Figeľ nemusí ani Matoviča, ani Procházku, ani Lipšica. Procházka má problém ani nie s lídrami, ale ako život ukázal, najmä sám so sebou. Teda s tým, čo povie a potom musí vysvetľovať. Potom príde Kolár. A keďže je to módne a cool, tiež nemá rád Procházku. Zatiaľ neviem, kto má, resp. nemá rád Kolára. Ale! – Všetci tvrdia, že nemajú radi Fica! Takže, každý osve tvrdí, že by tu vládu aj zostavil s tým a tým a tým. Mimochodom, dosť som sa pobavil na tom, ako jedna takáto mini strana už rozdeľovala kreslá – obranu, financie… No, je to ako ten vtip – Idú mravec a slon po moste a hovorí mravec slonovi: Ale dupoceme, čo?

Aby som to zhrnul, máme problém č. 3 – Politická strana pre každú domácnosť. (Teda kresťansko-demokratická.)

Ako možno vidíte, vážení čitatelia, nemá to ani hlavu, ani pätu. Nemecko má cca. 80,5mil. obyvateľov a má jednu veľkú kresťanskú stranu – CDU a jednu menšiu, regionálnu – CSU. Slovensko ich má, vlastne ani neviem koľko. Takže: aká alternatíva voči Ficovi? Kde? Keď hlavný predvolebný boj zatiaľ zvádzajú najmä kresťanské pravicové strany medzi sebou??? Milí moji priatelia politici. Ja vidím iba jedno riešenie. Musíte padnúť úplne na dno. Myslel som si, že sa tak stalo v r. 2012. Ale mýlil som sa. Dúfam, že sa to stane teraz. Možno potom niekto príde na to, že Slovensku naozaj stačí 1 (slovom jedna) kresťansko-demokratická strana. Jedna liberálna. Jedna etnická. Jedna národná. A jedna socialistická. Keď tak rátam, aj to je ešte veľa. Zatiaľ Vám, milí moji priatelia politici, želám, aby ste konečne to dno, o ktoré sa tak úmorne snažíte, konečne dosiahli. Som zvedavý, kto sa odrazí. A ty volič, využi svoje občianske právo. Voliť, nevoliť. Mne osobne by sa totiž najviac páčilo, keby si protestne voliť – nešiel. Len tak pre zábavu: Predstavte si takú 5% účasť vo voľbách. Predstavte si tie ich tváre potom… Lebo, slovenská pravica je dnes „Choroba, s ktorou sa nedá nič robiť.“ Ostáva už iba paliatívna starostlivosť?