Domáce Regióny Top

Anna sa súdi s dvomi nemocnicami už dlhých 25 rokov. Jej muža zabila zabudnutá kanyla v tele

Anna Nadzamová aj jej syn Tonko si toho po smrti manžela preskákali naozaj veľa, preto je doslova šokovaná z toho, že súdy ani po štvrťstoročí nerozhodli o priznaní im ich zaslúžených peňazí. Zdroj: Glob.sk/juh

TURZOVKA – Toto veru nečakala. To, že naše súdnictvo je neuveriteľne pomalé, mohla na vlastnej koži zažiť Anna Nadzamová z Turzovky pri Čadci. Keď jej pred 26 rokmi zomrel manžel, ani v najhoršom sne nepredpokladala, aký dlhý čas bude bojovať nielen za dokázanie pravdy, čo sa vtedy v dvoch nemocniciach stalo, ale aj o peniaze, ktoré jej veľmi chýbali pri výchove dvoch malých detí. Ani po štvrťstoročí nie je jej boj na konci.

Život sa k Anne otočil chrbtom 16. mája 1993, keď jej manžel Anton pri prácach v pivnici spadol a udrel si hlavu. „Lekári v čadčianskej nemocnici sa mu snažili úraz hlavy, v ktorej mal slabé krvácanie do mozgu, zastabilizovať výživou, no to veľký efekt nemalo,“ spomína smutne na začiatok svojho trápenia. Antona potom v priebehu takmer pol roka niekoľkokrát presúvali medzi nemocnicami v Čadci a Žiline, lenže ten 16. októbra toho istého roku zomrel. Ako sa ukázalo, hlavnou príčinou bolo zlyhanie prepichnutého srdca od 17 cm kúska kanyly, ktorou mu dopravovali do tela výživu.

Antonovi zabudli v tele 17 cm dlhú kanylu, ktorá mu napokon prepichla srdce. Zdroj: Archív AN

Nekonečné prevozy medzi nemocnicami

Po páde v pivnici bol Anton tri dni v čadčianskej nemocnici. Vrtuľníkom ho potom previezli do Žiliny, kde mu spravili CT vyšetrenie so záverom, že operácia hlavy potrebná nie je. Tu bol 10 dní, počas ktorých sa mužov stav síce zlepšil, ale podľa spolupacientov počas pobytu na JIS-ke šiel na záchod, kde spadol, opäť si udrel hlavu a upadol do bezvedomia. „Nechápem, prečo mu dovolili ísť na WC, keď vedeli, aký má problém,“ vraví Anna ďalej. Napokon Antona v Žiline operovali, ale ležal tam ešte ďalšie tri týždne, pričom absolvoval niekoľko lekárskych zákrokov, pretože bol v bezvedomí. Neskôr ho previezli naspäť do nemocnice v Čadci, hoci Anna s tým veľmi nesúhlasila, lebo v Žiline sa vraj o neho starali lepšie. V priebehu takmer pol roka mali Antona ešte niekoľkokrát prevážať medzi Čadcou a Žilinou, dostať ho z ohrozenia života ale nedokázali a on 16. októbra 1993 zomrel.

Anna a Anton chceli pre svoje deti len to najlepšie. Po jeho smrti spadla Anna do hotového pekla, pretože prišla nielen o dom, v ktorom bývali, ale musela splácať veľkú pôžičku, takže na život jej s deťmi zostalo mesačne 1,5 eura. Zdroj: Archív AN

Až pitva preukázala závažné pochybenie

Zúfalá Anna zašla krátko po jeho smrti za advokátom s tým, že bude od nemocníc v Čadci a Žiline, v ktorých manžel ležal, súdnou cestou žiadať aspoň výživné, pretože trestné oznámenie na ne podať nechcela. „Poznala som totiž osobne jedného z lekárov, ktorí to celé mali na svedomí. Doma mal tri deti, a tak som mu nechcela vyrábať vážny problém, lebo verím, že úmyselne to nikto nespravil,“ vraví Anna. Pri pitve sa však ukázalo, že lekári mu zabudli v tele 17 cm dlhú kanylu, ktorou mu dávali výživu, a tá sa mu postupne cez žilový systém dostala až do srdca. To prepichla naprieč, ale predtým ešte spôsobila zápal osrdcovníka, ba v nemocnici dostal aj otravu krvi, pri ktorej mu začali zlyhávať niektoré orgány.

Pitevná správa Antona hovorí jasne – zlyhanie srdca, perforácia srdca so zápalom osrdcovníka následkom cudzieho telesa. Zdroj: Glob.sk/juh

Chybu chceli zvaliť na mŕtveho pacienta

Kanylu mali Antonovi zaviesť a zabudnúť v čadčianskej nemocnici. Do tela mu vnikla pri kľúčnej kosti a jej dĺžka bola 40 cm. Žiaľ, lekár si po jej vytiahnutí zrejme nevšimol, že mu z nej kus chýba, a nikto to neskôr neskúmal. „V celom Československu boli dovtedy známe dva takéto prípady, on bol tretí. Lekár, ktorý mu zavedie do tela kanylu, je po jej vytiahnutí povinný ju odmerať. A tento to neurobil, pričom mu z nej chýbalo 17 cm! To je predsa takmer polovica z nej, teda dosť veľký kus na to, aby si všimol, že zrejme zostal v tele,“ hovorí nahnevane Anna. Lekári sa jej to mali snažiť vysvetľovať tak, že jej manžel si ju zrejme snažil vytiahnuť sám, pričom sa mu zlomila a oni to nevedeli. „Hovorila som im, že veď on mal ruky aj nohy uviazané o posteľ práve pre to, aby si ju nevytiahol. Tak ako si ju mohol vytiahnuť sám?“ pýta sa aj po viac ako dvadsiatich rokoch Antonova manželka. Odpoveď na ňu ale dodnes nedostala.

„Tu pri kľúčnej kosti mal môj manžel zavedenú kanylu, cez ktorú mu dávali do tela výživu. Jej 17 cm kus ho napokon stál život,“ ukazuje smutne Anna. Zdroj: Glob.sk/juh

S dvomi deťmi – bez manžela, bez bývania

Azda najkritickejšie obdobie pre Annu a jej dve malé deti prišlo krátko po tom, ako pochovala svojho milovaného manžela, s ktorým mali pôžičku 515-tisíc korún (17-tisíc eur) na starší rodinný dom, ktorý si chceli prerobiť, takže jeho príjem jej citeľne chýbal. „Vôbec som netušila z čoho a ako budeme vlastne žiť, pretože keď som vyplatila pôžičku, na živobytie nám zostalo 50 korún (1,5 eura). Bývali sme v služobnom dome od družstva, kde Anton pracoval, ktorý nám však deň po pohrebe zobrali,“ vracia sa Anna k chvíľam, keď jej a deťom bolo veľmi ťažko. Mala síce usporené nejaké peniaze, ktoré dostávala na päťročného chorého syna Tonka, tých však bolo na začiatok nového života bez manžela veľmi málo. Rodinka sa teda nasťahovala k Anninej mame do Turzovky. Bolo to ale iba počas zimy, pretože po nej musela pre nezhody v rodine z domu odísť.

Podnet na vyživovaciu povinnosť pre obe nemocnice podala Anna vo februári 1994 s nádejou, že aspoň tieto peniaze jej pomôžu dostať sa z najhoršieho. To však ani len netušila, ako veľmi sa mýlila.

Svoje deti a rodinu Anton miloval. Žiaľ, ich dospievania sa nedožil a Anna ich musela vychovávať sama. Zdroj: Archív AN

Právnikovi 25 rokov splácala po 1,5 eura

Nemocnice aj lekári boli vtedy na takéto prípady poistení, takže peniaze jej mala vyplatiť poisťovňa. Anna sa teda spojila s právnikom s nádejou, že súdny proces vyhrá. Platiť jej, podľa nej, mala najskôr iba žilinská nemocnica, neskôr aj čadčianska. Právnik, ktorý s ňou boj začal, ale po pripojení Čadce do zastupovania odstúpil, napriek tomu mu Anna splácala jeho služby po 1,5 eura mesačne 25 rokov! „Chcel 15 tisíc korún, čo som ja absolútne nemala, preto sme sa ako priatelia dohodli na splátkovom kalendári, ktorého splatenie trvalo tak dlho,“ dodala s povzdychom žena, ktorá sa potom dlhé roky obhajovala sama! Vtedy pochopila, že tento boj rozhodne ľahký nebude. „Moje nároky zamietali s tvrdením, že oni predsa nemôžu urobiť taký precedens, aký tu doteraz nebol, a vyplatiť mi nejaké peniaze, takže všetky moje návrhy zamietali,“ vraví Anna. Pripustiť dokazovanie, koho tá kanyla vlastne bola, a ani platiť – to nechcela ani jedna nemocnica.

Tieto Annine riadky, ktoré adresovala naším súdom hovoria viac ako jasne v akej situácii po manželovej smrti spolu s deťmi bola. Zdroj: Glob.sk/juh

Určenie viny trvalo súdu dlhých 20 rokov

Až neskôr Anne zaprialo šťastie a náhoda zároveň, keď našla človeka a firmu, ktorí dokázali, v ktorej nemocnici bola kanyla zavedená. Napokon sa ukázalo, že patrila čadčianskej nemocnici, lebo žilinská taký typ nepoužívala. „Sudkyňa podľa ďalších nadväzných chýb oboch nemocníc pri manželovej liečbe nakoniec usúdila, že 80% viny, a tým aj platby, je na strane čadčianskej a 20% na strane žilinskej nemocnice. Toto všetko sa udialo v roku 2013, teda po dlhých 20-tich rokoch,“ prízvukuje Anna. Nemocnice sa však proti rozsudku odvolali a začali sa ďalšie ťahanice, ktoré ešte umocňovali rozličné súdne prieťahy, dokonca na strane samotného sudcu. „On v tej veci vôbec nekonal, preto sme podali s mojou novou právnou zástupkyňou po všetkých potrebných úkonoch sťažnosť na Ústavný súd SR pre prieťahy v konaní. Ten síce aj vydal nariadenie o tom, aby bol celý prípad ukončený, lenže opäť sa dlhý čas nič nekonalo,“ povzdychne si už aj z rozprávania unavená Anna. Tá mala podľa znaleckého posudku, ktorý počas súdneho pojednávania nikto nespochybnil, dostať ako výživné od 383-tisíc po 670-tisíc eur.

Svojho manžela Anna milovala a ani v tom najhoršom sne by si nedokázala predstaviť, aké útrapy jej a deťom spôsobí jeho zbytočná a nezmyselná smrť zavinená lekármi v čadčianskej a žilinskej nemocnici. Zdroj: Glob.sk/juh

Namiesto vysokého výživného iba omrvinky

Mala, lenže realita bola napokon na míle vzdialená, lebo sudkyňa po rôznom zdôvodňovaní priznala jej aj obom deťom spolu smiešnych 22-tisíc eur, ktoré mali dostať od oboch nemocníc. Po 20-tich rokoch! „Sudkyňa vraj súdila podľa vedomia a svedomia, ale akého? Trvalo im 20 rokov, kým priznali, že môj muž bol zabitý z nedbanlivosti. A napokon nám dajú takúto sumu? Po tom, akú výšku sme mali dostať, a akú nám priznali som zostala som v nemom úžase,“ priznáva Anna, podľa ktorej je celý proces veľmi divný, lebo je v ňom veľa procesných chýb, ba dokonca chýba aj nahrávka z rozsudku. „Podali sme dovolanie na Najvyšší súd, ten to síce vrátil. Teraz robíme nové dovolanie a  sťažnosť na prieťahy posielame na Ústavný súd. Raz sa predsa musíme dovolať pravdy,“ vraví Anna odhodlane.

Anna stratila po 25 rokoch súdnych ťahaníc dôveru v náš justičný systém. Zdroj: Glob.sk/juh

Naše súdy nerozhýbali ani v Štrasburgu

Podľa Anninej právnej zástupkyne nejde o klasickú nemajetkovú ujmu. „Vtedy sa to volalo “nároky na výživu pozostalých”. Od roku 2004 je to tzv. pozostalostná úrazová renta. Táto dávka je na to, aby zabezpečila rodinu v prípade, že stratí živiteľa, čo sa tu aj stalo,“ vysvetlila Elena Szabóová, ktorá Annu zastupuje. Dovolanie proti rozsudku podľa jej slov podali na Najvyšší súd v marci tohto roku, no doteraz je to stále na Okresnom súde v Žiline, ktorý ho na Najvyšší súd ešte nepostúpil. V celej veci sme podali niekoľko sťažností aj dovolaní, o tom, že aj Štrasburg rozhodol, že štát urobil chybu a stále sa nič nerozhodlo, ani nebudem hovoriť,“ podotkla na záver právna zástupkyňa

Súdne konanie trvá podľa slov Anninej právnej zástupkyne už viac ako 25 rokov, teda takmer 9400 dní! Z malých detí, ktoré zostali po nebohom Antonovi, sú dnes už dospelí ľudia. Zdroj: Glob.sk/juh

Mohlo by vás zaujímať: